Vodník

 

 

 

                         VODNÍK

 

 

 Pri čistinke v rybníku 

 prostred lesa na samote,

 pod hladinou na pníku 

 sedí vodník osamote.

 

 Čistí rybník, zametá,

 čistotou sa ligoce,

 pavučiny ometá,

 v slnku sa už trbliece.

 

 Potrpí si na poriadok,

 má to v génoch vrodené,

 taký bol aj jeho predok,

 navždy mu je súdené.

 

 S rybkami si zapláva,

 no nemá s kým si slova riecť,

 hoc celý rybník prepláva,

 slovíčka sa musí zriecť.

 

 Posedí i na brehu,

 obdivuje svet tam vonku,

 v teple a či na snehu, 

 pozoruje každú vlnku.

 

 Škoda len tej samoty,

 otupno mu často býva, 

 radšej nechaj roboty,

 veď od únavy sa ti zíva.

 

 Choď si dačo chutné zobnúť,

 planktón, lekná a či riasy,

 to k nálade by mohlo bodnúť, 

 no pred jedlom si učeš vlasy.

 

 By bol z teba fičúr fešný,

 ak máš rande s vodníčkou,

 nasaď ten svoj úsmev smiešny, 

 budeš pri nej jedničkou.

 

 Už v rybníku veselo,

 smiechom to v ňom ožíva,

 dnes už to prísť muselo, 

 vodník život užíva.

 

 S vodníčkou si žijú spolu,

 navzájom sa ískajú, 

 porazili v dvojici smolu,

 od radosti výskajú.

 

 V ich šťastnom vodnom kráľovstve 

 nažívajú spolu družne,

 sťa páni naši na grófstve,

 no pokojnejšie, nie tak rušne.

 

 Vodník šťastím len tak žiari,

 už mu dobre pri srdci,

 ožil práve tejto jari,

 keď prišli na svet potomci.