Dážď

 

 

 

                      DÁŽĎ 

 

 

 Tmavé mračná na oblohe 

 vietor rýchlo preháňa,

 v temnosmutnej polohe 

 depresia ťa naháňa.

 

 Vonku clivo, sychravo, 

 pod psa veru nálada,

 v duši ťažko, boľavo, 

 ukončená paráda.

 

 Hoci pravé poludnie, 

 lampu v izbe zapínaš, 

 vonku nejdeš, veru nie, 

 s knihou v ruke usínaš.

 

 Potrápi ťa nízky tlak, 

 z neho hlava boľavá, 

 v ušiach tvojich píska vlak, 

 neprichádza úľava.

 

 Dážď už klope na oblok 

 v pravidelnom stálom takte, 

 opantá ťa hrôzou blok, 

 od zimy si šúchaš lakte.

 

 V kozube si zakúriš, 

 v izbe zrazu útulne, 

 atmosférou ohúriš 

 dievča svoje prítulné.

 

 Preč je clivá nálada, 

 domácemu do tanca,

 život zrazu balada

 pohlcuje vzdelanca.

 

 Chmúrny čas viac nevadí,

 na ústupe clivota,

 smiech cez slzy zavadí,

 úsmev v tvári novota.

 

 Treba dažďa po suchu, 

 osvieženia prírody, 

 signál hlásil poruchu, 

 vysychanie úrody.

 

 Vôkol krásne zelenie 

 tráva, stromy, kvetena, 

 neskrývané nadšenie, 

 dážď sťa voda svätená.

 

 Nadýchnuť sa zhlboka 

 pľúcam vnáša pôžitok, 

 voda v jarku hlboká 

 horičke na úžitok.

 

 Po daždi sa vyčasí, 

 pár dní opäť na suchu, 

 hlásili nám v počasí 

 osvieženie vo vzduchu.