Polnočný klenot

Mihol sa tieň za zákrutou
Keď hodiny na veži odbili,
Kroky rýchle a nedočkavé
Sily túžbe, naposledy, vrátili.

Cesta sa skončila pod oknom
Ktoré každú noc v tú dobu,
Otvára diamant celého mesta
Čo krásou nemá obdobu.

Ticho tam hľadí do noci
A Mesiac jej vo vlasoch pláva
Sťa jemná inovať
Striebri šiju,
Len melódii noci sa oddáva.

Zavrie oči, a spočiatku,
Len zachveje sa jemne
Nesúc sa na krehkých krídlach snov
Ponad uličky mesta temné.

Nevie, že niekde hlboko,
Ta, kde hradná veža končí
V šere sa krčí spoločník neznámi
V šere, na skalnatom úbočí.

K oknu zdvíha pohľad túžobný
A srdce do výšin odlieta
Nemôže však krok v ústrety spraviť
A rozbúriť pokoj tíšin uvedomenia.

Patriť mu nikdy nebude
Vlastne, o ňom ani nevie.
Snúbenec už dávno
Ukradol srdce z kryštálu
A zajtra, i Áno svoje povie.
Už je rozhodnutá.

Tak posledný krát zdvihne oči
v ústrety nedosiahnuteľnému šperku
Zlomený pohľad oceánu túžby
Premení sa na pokojnú rieku.

Uspatý duch zranenej istoty
a líca od studu červené
Raz sami objavia klenot noci
Čo šepkať bude, len im,
Posvätné slová vzrušené.