Plačlivé náreky...

túlam sa dňou i nocou,
v ruke lampáš čo nesvieti,
často kladená otázka kto som,
a znejúci plač kdesi v povetrí.

krok strieda krok a tma tmu,
ozývajúca sa hádka z dverí prastarých,
nie,nevôjdem,bojím sa vkročiť dnu,
ostávam stáť,napínam biele zástavy.

vezmem kameň a do dreva vykresám,
tie slová,ktoré majú hodnotu malú,
možno ten kto čítať bude to,zaplesá,
a možno v hneve,ztne tú námahu:

plačlivé oko,tíšiace sa náreky,
spolu tvoria harmoniu múz,
ten,čo smial sa,bedlí už naveky,
a ten čo bedlil,zbavený je sĺz.