Búrka

Snáď je to kvapka dažďa, z čoho mi zvlhli oči.
Snáď to je len ten plač z neba čo mi tak srdce mučí.
Snáď verím, viem, že chcem neotáčať sa a ísť zas ďalej.
Snáď verím, viem, že niekde v diaľke na mňa čaká vysnívaná alej.
Ale ako to, že človek cíti prázdno v duši a život svoj len tuší?
Ako to, že sa musí presvedčiť sám, že jeho srdce ešte stále buší?
A prečo, inak za tou nespravedlnosťou žiali?
Prečo, ale prečo, len blesk ožiary nebo a suchý strom spáli?
Práve, keď hrom ohlasuje hnev blesku z neba.
Keď sa zmiešajú slzy anjelov zo slzami páliacich teba.
Vtedy, áno v tedy, nevidieť slzy na líci.
Pretože, z dažďom splynú a krupej tu tvár zničí.