Utrpenie sveta

Neviem sa zmieriť s utrpením sveta,
s tým, že iba vták lieta,
nechcem veriť,
že sme odsúdení na milosť Najvyššieho.
Keď mi vravia - to je osud,
činy Boha radšej nesúď,
hnev a zloba vlieva sa mi do žíl,
zúrim, búrim sa, zmietam sa v pochybnostiach.
Prečo?!
Ten, ktorý nás má milovať, hájiť, obhajovať,
ten na nás zosiela utrpenie.
Pokúša nás s úsmevom hada,
a keď na nás padá zrada
jeho hnev nás ohluší.
Strach je cítiť v ovzduší,
my bledneme v tvárach.
Keď sa svet zmieta v ošiali bolesti,
keď rastie kopa ľudských nerestí,
vtedy začíname ruky spínať,
Najvyššieho vzývať,
kajať sa, sypať si popol na hlavu...
Boh má aj inú zábavu,
než načúvať džavotu jeho ovečiek.
My kľačíme pred Baránkom božím,
on sa nám smeje do očí,
a pripravuje plán útoku ...