Koniec dní

Začínam

tam
kde slnko vyjde
už len raz
pretože už o ňom nikto
nikdy nenapíše

tam
kde sú konce viac
ako povraz
vymodelovaný do
slučky

tam
kde je pochopenie
pre nechcených
na dne odpadkových
postelí
s dlaňami bez možnosti
prepuknúť naplno

tam
kde nerastie nič
pretože bomby spadli
príliš definitívne
a bezmocnosť
sa šíri krajinou
ako tlaková vlna
plná prachu
z rozpadnutých snov

ako atómový hríb
raziaci si cestu
z lebky
vyplazením jazyka
na smrť

nech si ešte počká

blato je ešte teplé
tak sa treba vyváľať
dôkladne
ako oči bez pevného cieľa
na ktorý možno zaostriť
a nájsť dvere
von

preč od ľúbostných básni
plných monológu
čakateľa na
naplnenie

a papier je zatiaľ
zvrhlík

čaká pod vankúšom
nemo
ako ostreľovač
vo vrcholnej forme
a uvedomení

nechce prehĺtnuť tie slová
ako miznúci atrament
na pochybnej zmluve


začínam

tam
kde sa nalieva
múdrosť
do poldecákov
a sanitky by nemuseli existovať

tam
kde majáky nepostrehne
ich objednávateľ
pretože dožil
ako utrhnutý list
v hromade dalších listov
a psích výkalov
a praská pod ťarchou
podrážiek
čakateľov na noc

oslava bezmocnosti
sa blíži
ako rútiaci sa vlak
plný stavebného materiálu
zadku


opäť oblečený
do seba
pred nádejou na svetlo

tam
kde chcem niekomu ublížiť
no schválne nikoho
nestretnem

tam
kde potoky
sú krv
a hlavy korene
trčiace z vlhkej zeme
temného lesa

tam
kde som potrebnejší
ako výplň srdca
ružovou penou
čo vyšumí
tesne pred opilníkovaním
pazúrov
s ktorými sa nežilo
ľahšie

ale istejšie


láska je smrť
na ceste
do príbehu
s rýchlym spádom
ako čelo vysokoškoláka
s vlasmi v polievke
s kúskami radosti
jasného mena
a krídel

ach tie krídla

boleli
keď sa trhali
a perie snežilo
na hlavu
ako kladivo
na neúnavnú nákovu

boleli
keď stratili
opodstatnenie

boleli
keď zistili že
nevedeli

boleli
keď život vstal
z režiserskej stoličky
a všetko muselo začať odznova

od konca

a titulky bežia
akoby ani nebolo potrebné
to všetko pred nimi