Ľudskosť naša každodenná

Len sa obzri dookola,
ľudia sa rozmýšľať boja.
Veď nevedomosť blažená je.
S realitou do nerovného boja?
Vďaka, radšej ružové okuliare.

Dnes už ľudia iba schránky,
mŕtve ešte za života.
Úsmev na tvári síce žiari,
no vnútri nič – prázdnota.

Miesto argumentov nadávky,
zas hľadáš na urážanie zámienky.
Aj tak nie si o nič lepší než my ostatní,
darmo vôkol seba staviaš plot ostnatý.

A úprimnosť sa už tiež nenosí.
Na duši faloše nánosy.
Na tvári síce krásna maska,
ale oči prezrádzajú,
že to vnútri nie je láska.

City zamkni na tri zámky,
medzi ľuďmi už len zhnité lávky.
Naivne spravíš prvý krok,
Sklamaný všetkým padáš do bahna.
Svine sa smejú, no pre teba je to šok.
A tak je tu ďalšia duša bezradná.
Zhnusená týmto svetom skazeným,
ktorý nie je vôbec tým,
vysnívaným, spravodlivým, voňavým.

Je to smutné čo sa deje,
kam táto ľudská – vraj ľudskosť speje.
Všetko stratené skôr, než sa človek nadeje.
Pokrytectvo všadeprítomné, onedlho túto rasu zabije.