Predstavujem si...

Ležím na chrbte,
hľadím do stropu,
a predstavujem si život, ktorý má zmysel.
Ktorý má hodnotu.
Predstavujem si život,
v ktorom nie som idiot.
V ktorom sa nebojím spraviť krok.
V ktorom nie som svojich pocitov otrok.
V ktorom neležím sám v posteli,
a nehľadím do stropu.
Nerozmýšľam nad tým,
čo keby som už ostal ležať tu.
Nerozmýšľam nad tým,
Ako chcem byť niekým iným...

Hocikým...

Nečakám kým sa niekomu uľútostí
tejto vyblednutej ľudskej bytosti.
Postaví ma na nohy,
a trošku uberie z mojej úbohosti.

Ale keď sa preberiem z tejto predstavy,
Ležím sám v posteli, hľadiac do stropu,
zo samého seba ešte viac sklamaný.

Prestal som rátať dni v monotónnosti
vlastnej opustenosti.