Nechaj to odletieť ako vločku

Cítim že už to nie som ja,
vždy keď sa pozriem do zrkadla.
Neustále sa obviňovanie,
v hlave mi dookola tá hnusná pieseň znie.

Už nevládzem,
žiť je tak ťažké.
Obzvlášť keď ste sami a nič nie je ľahké,
neverím že to zvládnem.

Utekať pred zlom
a vedieť čo je správne.
Nie je to však len o tom,
väčšine ľudí okolo mňa to pripadá známe.

Nechaj to odletieť ako vločku,
ako vločku snehu.
Tak krásnu a zložitú
v teple roztopenú.

Neustále behanie v smičke,
všetky moje cesty končili v chladničke.
Teraz ležím na zemi,
mám chladné dlane,
veľká zima je mi.
Ľudia mi hovoria že to nie je správne.

Ďakujem svojim bívalím priateľom,
za to že mi držali hlavu nad vodou,
keď pravda bola akoby hltať piesok,
a všetko čo som videl bola stena predo mnou.
Ale teraz už tu nie je takmer žiadny smútok, nie už nie je,
je to do pol prázdny pohár ktorý sa už nevyleje.

Nechaj to zmiznúť ako vločku snehu,
snaž sa pocítiť jej chladnú nehu.
Nechaj to roztopiť ako kúsok ľadu
a použi tú jeho chladivo krásnu vnadu.

Utekám z prázdnych síl,
bez dychu a bez vody.
Je to akoby ma niekto odhodil
do hlbokej priekopy.

Vedel som že nie som dosť silný,
že to možno nezvládnem, že nie som pripravený.
No i tak som zo všetkého vinný
a z časti pripravený na zmeny.

Nechaj to roztopiť ako sneh,
z vločiek nádherných.
Ktoré padajú na každý plech,
na hlavy ľudí bezsenných.

Nebolo to však celé o mne,
samozrejme ostal som osamotený,
čakám len na deň keď to zlé zmizne
a ja budem slobodný.

V noci som často mával zlé sny, plné hnevu a výčitiek.
Nemyslel som si nikdy, že si budem vyberať z pomedzi žiletiek.
Snažil som sa stále začínať od znovu
no robil som z toho ešte väčšiu pohromu.
Želal som si nový deň,
kde nebudem stáli ako peň.

Nechaj to zamrznúť ako vločku snehu.
Tak nádhernú a cez to nemú.
Nechaj to zmiznúť ako krásny sen,
z ktorého si sa zobudil v nie každý deň.

Čakám na to čo príde
a na to čo bolo nemyslím.
Možno sa mi to niekedy zíde
keď sa tak nad tým zamyslím.

Som sám opustený,
bez priateľskej nehy.
Som v tme a zastrašený,
tiene sa okolo mňa míňajú akoby na zmeny.
Ležím znovu na zemi,
v chlade na snehu
a snažím sa vychutnať si tú nehu.
Každý do očí klame mi,
vraj som chorí a neznámy,
ale som len nepochopený.

Tak už mi neostáva nič iné
ako len tie činy nevinné.
Nechať to odísť ako vločku, vločku snehu,
vychutnať si tú chvíľu nemú,
nechať to roztopiť ako sneh,
sneh ktorý sadol na každý jeden plech.