Sbohom

Hľadím do zrkadla a čakám,
čakám kedy dážď zmyje tú špinu od teba.
Čakám kedy čas už konečne zahojí rany od toho krehkého trávy stebla,
želám si nový deň, deň keď môžem opäť začať od znova a tak čakám.

Časť nášho života je už preč
a ja teraz hrajem v tvojej časti len hlúpu skeč.
Kedysi to bola opera,
no niektorí zmizli akoby prišla pohroma a ďalších vzala so sebou faloš a povera.

Ostal som len ja ako duch zabudnutý,
celím svetom napadnutý,
hodený na zem ako handra špinavá,
opľutý a bez žiadneho práva.

Je ľahké zabudnúť je ľahké to zniesť,
no ťažké je necítiť v srdci smäd a ťažké výčitky deň čo deň zniesť.
Želám si začať od znova,
nech ma už nedrží ani jedna okova.

Želám si nový deň
už nebyť ako tieň,
byť ako svetlo čisté a priezračné,
žiť a nečakať zbytočne pokým ma niekto nezažne.

Nechcem byť ako duch všetkými zabudnutý,
chcem byť ako vlk všetkými obávaný.
Chcem vrátiť čas do doby keď sme boli aktuálny,
no miesto toho som tu a snažím sa byť intelektuálny.

Vidíš chyby len vo mne, to mi je jasné,
no z pravidla sviečka bez vetra nezhasne.
Tak sa zamysli nad tým aký sme
a neži už v sne.

Neukazujem prstom na teba,
bola by to veľká polema.
Poukazujem len na pravdu nemú,
že tak ako ty aj ja mam svoju cenu.

Nemôže byť všetko len na mne,
lebo už som skoro na dne.
Už nemám hlavu aby som všetko ďalej znášal.
‎Všetku tú špinu hádzať ako vnadu aby sa ťa niekto obával.
Sbohom...