Teraz to vidím jasne

Plynie to už len sporadicky,
dňom za dňom splývajú do jedného
a mňa to vytočí vždycky,
už idem z kotla prázdneho.

Nedokážem to,
je to také zdĺhavé.
Vidieť šťastných ľudí a ich duše prchavé.
Nedokážem to,
s tým pocitom žiť.
Na ich úroveň sa zvýšiť.

Snažil som sa mať priateľov,
no postupne opustil som ich.
Teda spravil som si z nich nepriateľov,
tým že vraj mojou vinou niečo zomrelo v nich.

Ostal som sám, opustený,
celým svetom zahanbený.
Prechádzam si staré správy s priateľmi,
už vtedy som bol pre nich neviditeľný.

Nechápem čo sa to stalo,
z jedného dňa na druhý tu nik a nič neostalo.
Sedím na zemi, v hlave si premietam dokola
ako na mňa mohla padnúť tá smola.

Teraz to vidím jasne, zreteľne a krásne.
Nie je to len mnou
všetkou to vinou,
sa cítim strašne.

Vraj som im zničil životy,
tým že vraj som k ním bol odporný.
Vždy keď sa do hádky púšťali
na nič som im už nebol dobrý.

Vidím sa ako ležím na zemi,
všetky tie rany bolestivé.
Od zimy sa telo trasie mi.
Skoro sa už nehýbe.
To všetko som si zaslúžil,
tým že som sa snažil.
Pomáhal som ostatným,
na seba sa vykašľal,
len aby som poďakoval im.
Za to že má každý z nich pošliapal.

Teraz to však vidím jasne,
nebol to môj problém vlastne.
Žil som pre iných a nie pre seba
ale teraz už nevidím len vás ostatných.