Melancholik

                       MELANCHOLIK 

 Oči mokré od plaču 

 vreckovkou si pretiera,

 plamienky v nich neskáču,

 clivotu však popiera.

 Spomienka na zašlé časy 

 práve mysľou prebehla,

 prítomné v nej známe hlasy,

 doba dávno ubehla.

 Všetko dnes už inak je,

 súvislosti zložité, 

 melancholik dobre vie,

 detstvo dávno odžité.

 Pravidelné trúchlenie 

 nepridáva na kráse, 

 hlavy, brucha bolenie 

 nie je cestou ku spáse.

 Meniaca sa nálada 

 sťa počasie v apríli, 

 nekonečná porada 

 rovnováhu vychýli.

 Zvážiť slovko kritické 

 voči tejto bytosti,

 postavenie statické 

 ruší príchod starosti.

 Slová púšťať jemne s citom,

 bez kriku a pomaly,

 na intonáciu pozor pritom,

 by hnev sme v reči nemali.

 Príliš krehká osoba 

 žiada prístup úctivý,

 hystérie v nej zásoba 

 na dlhý plač poctivý.

 Nie celkom vhod povaha 

 do sveta toho dnešného, 

 víťaz ten, kto neváha 

 vstať z popola prašného.

 Melancholik topiaci 

 sa vo vode hlbokej 

 sťa obesenec visiaci 

 na šibenici vysokej.

 Večný smútok na tvári 

 sprevádzaný napätím,

 zvrátiť sa ich podarí 

 iba vrúcnym objatím.

 Dosť večného odstupu 

 od postavy emočnej,

 stiskov, bozkov nástupu 

 nielen v chvíli polnočnej.