Prší síra, hromžia blesky,
zmätené psy žerú kosti.
Z rozmliaganých tiel odlesky,
striehnu, niet čas na úzkosti.
Márna spása, vietor – zdá sa,
dámska krása – trmu spása.
Pridržiavam si na tvári utierku,
neskutočne ma bolí hlava, píska mi v uchu,
dostávam závraty, uzávierku
a výpis pohľadávok za nedostatok vzduchu.
Kyslík si vzal voľno, na účte je mínus,
vyhlásil som bankrot, systém hlási vírus.
Prásk! V mozgovej kôre vyhĺbená dierka,
na priedomí čaká na mňa bohatierka...
...už! Budem len jej muž!
Ostrí hrot, spojenie dvoch vôd.
Vyrýva čepeľou do letmých zbytkov krvi,
hrejivý nápis – vraj jej môžem veriť.
Autor: Jakub Pokorný