Rozprávka

 

 

 

                       ROZPRÁVKA 

 

 

 O dedkovi čarovnom 

 rozpoviem ti rozprávku, 

 i o princovi nevernom, 

 sprav si malú prestávku.

 

 Ďaleko na kraji sveta 

 žil raz jeden skromný dedko, 

 tam kde nie je hlad a bieda, 

 splní sa ti ozaj všetko.

 

 Dlhé roky dobre žil, 

 nikdy núdzou netrpel, 

 prežil mnoho krásnych chvíľ, 

 raz však úraz utrpel.

 

 Pošmykol sa na schodoch, 

 poranil si pritom hlavu, 

 cestou domov po hodoch, 

 upadol do zlého stavu.

 

 Modlili sa syn aj vnuk, 

 by sa dedko uzdravil, 

 jedného dňa čuli zvuk, 

 dedko slovkom pozdravil.

 

 Bolo že to radosti 

 v celom kruhu rodinnom, 

 koniec večnej starosti 

 v kolotoči povinnom.

 

 Nikto vtedy netušil, 

 čo spôsobil hlave pád, 

 centrum mozgu porušil, 

 následok má rýchly spád.

 

 Akákoľvek dobrá duša, 

 ktorú dedko privinie, 

 keď ju vážna nemoc skúša, 

 razom rýchlo pominie.

 

 Liečiteľské schopnosti 

 aj sám kráľ hneď overil, 

 hoc bohumilej činnosti 

 sprvu vôbec neveril.

 

 Ľudia z diaľky, z okolia, 

 prosia dedka o pomoc, 

 nechcú znášať príkoria, 

 čo pripravila im nemoc.

 

 Deduško však dobrá duša, 

 každého si objedná, 

 komu treba, pomôcť skúša, 

 liečenie s ním prejedná.

 

 Niet viac v kraji vážnych chorôb, 

 beznádeje, zúfalstva, 

 koniec strachu, večných porôb, 

 už len šťastia, bohatstva.

 

 Princ sa tam však dostal k moci 

 po smrti kráľa, svojho otca, 

 princovi však niet pomoci, 

 sukničkár je, bájny zvodca.

 

 V dvadsiatke sa oženil, 

 bolo to vraj z veľkej lásky, 

 no tucet žien už vymenil, 

 neodolal vnadám krásky.

 

 Pobúrený celý kraj, 

 akože sa to princ správa, 

 mesiac sa už šepká vraj, 

 že s komornou tajne spáva.

 

 Vládnuť viac už nemá čas, 

 kráľovstvo mu upadá, 

 odcestoval s milou zas, 

 že kraj chradne, nebadá.

 

 Princeznej len oči pre plač 

 v smútku za ním zostanú, 

 drahá moja, viac už neplač, 

 čím skôr plakať prestanú.

 

 Slastné chvíle zažíva 

 s cudzou ženou v náručí, 

 dobrodružstiev užíva, 

 kým majetok jej poručí.

 

 Dosiaľ o ňom kráska básní, 

 princa vľúdne obháňa, 

 keď však všetok poklad vlastní, 

 razom princa vyháňa.

 

 Ako malý chlapec hlúpy 

 sa nechal sprosto obabrať, 

 do pasce jednej mrchy stúpi, 

 dušu hriechom zababrať.

 

 Vracia sa späť kajúcne, 

 sypúc popol na hlavu, 

 že s úprimnosťou, iba vrúcne, 

 napraviť krivdu boľavú.

 

 Hoc princezná v rozpakoch, 

 princa stále miluje, 

 s hlavou lieta v oblakoch, 

 budúcnosť si maľuje.

 

 Tak trošičku naivná, 

 mužovi hneď odpúšťa, 

 láska, to vec podivná, 

 princa z očí nespúšťa.

 

 Ten už seká dobrotu, 

 čo má doma, viac si váži, 

 nechce prísť na žobrotu, 

 keď má toho na rováši.