hladina 1,2

najhoršie je

že sme osameli

každý na inej strane sveta

 

ruky ktoré vedeli

nežne hladiť

a telo

ktoré vedelo

tak krásne milovať

stalo sa prachom

ktorý sme uložili

pod studený kameň

naň položili umelé kvety

pár sklených svietnikov

ktoré časom ostali prázdne

 

/všetky okrem jedného/

 

často na ulici stretávam

pozostatky tvojich vzťahov

občas niekto spomenie tvoje meno

akoby sa nič nestalo

a mňa to privádza do rozpakov

mám chuť zutekať

a snažiť sa

zo všetkých síl

odtiahnuť kameň

a pridať sa k tebe

 

čím viac sa usmievam

tým chápem samú seba

ale iným spôsobom

ako vy chápete svet

 

niekto tomu hovorí

originálny

iný zas blázon

 

pochopila som

že čas nie je vôbec dôležitý

 

či je to päť dní

alebo jeden celý rok

 

nezáleží na tom

koľkokrát sa vymení

na nebeskom plátne

mesiac so slnkom

 

strata je to neustále