o pol druhej

po nociach

odovzdávam svoj krik

splašeným vtákom

pravidelne

dvanásty deň v mesiaci
o pol druhej nad ránom
si líham na trávu

keď začne byť obloha príliš ťažká
pohodlne sa usadím
a čakám

vidím smrť tam
kde iní vidia radosť

je to prekliatie

kým dohrá táto platňa
bude ráno
a už žiadna šanca
na šťastné konce