Nemám rád ľudí I.

Ráno opäť poprelo
definitívnosť snov
bez cenzúry

s nohami ako dve vrecia
zemiakov
z ktorých nikdy nebude
potrava pre nenáročných
utekám
paralyzovaný tou ťažobou
aj keď už pár minút poznám
kohútiu podstatu
a potrebu rituálov
pred skokom
do prikrátkeho potrubia dňa
nohami napred
k večeru

deň je záručná doba
na zabudnutie
že som niekedy spal
a kupujem ho stále

za cenu nevýhodnú
ako bezbranné jahody
v zasneženom supermarkete

ako submisívnu myšlienku
na ambicióznosť prevetrať
módne návody
na pseudoúspešné dostihy
za naplnením

ja sa naplním
aj sám

som predsa naplnený
svojim menom
vo vreci z kože
zviazanom hlavou
a zapečatenom vlasmi

kto ma chce otvoriť
musí bodať hlboko

nie som ako cukorníčka
s vrchnákom pre každého
kto sa chce obslúžiť
a ani si neumyl prsty

také návštevy nemám rád

neriskujem
že ma niekto podsadne
a budem ho musieť zabiť

život je aj moje
obľúbené miesto

neustále sa navštevujeme
v diskrétnych zónach
ako uchyláci v preplnených autobusoch
a z každého návštevníka
sa na nás niečo nalepí

ako žuvačka v pridlhom ohanbí

chcem sa oholiť
zo všetkých ľudí
a spláchnuť ich spolu s chlpami
čo najďalej

všetky tie ksichty
spôsobujúce utrpenie
už len tým že sú
vymodelované do vzduchu
a nevykostené

našťastie za dlaňami
mám stále ukryté päste

tiež nevykostené

nechcem prestať nenávidieť
a prísť o tie predstavy
kedy môžem akokoľvek zabíjať
a ostať na slobode

aspoň kým existuje zákon


dobré ráno objekty môjho záujmu

predstavujem si vás všetkých

krvavých
ako torzá tiel
po strete s kamiónom

ako kusy mozgu
po poslednej rozlúčke
na kameru
s brokovnicou namiesto mikrofónu

ako vykĺbené bedrá
znásilnených provokatériek

ako kotúľajúce sa hlavy
na krivej dlážke
ihneď po poprave

ako obľúbené scény
hororových vyvražďovačiek

ako ďalšiu noc


snáď nestratím pojem o realite
a predstavy neutečú do sveta
ako kone
vypustené z ohrady

pre istotu sa nepribližujte