Do mesta

Do epicentra
všetkého čo nenávidím
aj na úkor života
a zdravia

do mesta
príšer a ostatkov
ľudských atráp
bez možnosti
genocidy

medzi odpadky slov
povaľujúce sa
na okraji úst
a miešané jazykom
ako keď sa špinavec snaží
prehrabať odpadky
na dne kontajnera

k ilúzii o spoločnosti
kde zrúdy varia v obrovskom kotly
ďalšie individuá
v snahe namaľovať
dokonalý obraz
popola
odklepnutého z poslednej cigarety
žobráka

do takých miest
v meste
nahliadám
a páči sa mi moc pästí
udierajúcich
do kostier
ovešaných namiesto mäsa
smradľavým blatom

do takej truhly som
zavretý
aj keď len milimetre
pod zemou

pod nádejou

pod ochotou
priznať šancu
aj iným
nesúcim svetlo
dole schodami
za mnou

do temnoty zlostných očí
privretých pod spŕškou
striel
a tiel
bez hláv
srdcí
fantázie


bytosti
v zlate
držiace sa za ruky
bez možnosti zablúdiť
v tmavom lese
hrôzostrašne posiatom
vyľakanými očami
tiel
čo sa nechcú pridať

čo stále váhajú
a do topánok im natieklo
priveľa nôh
bez krokov

preto kráčam bosý
a tak rád by som sa pridal
chytil sa za ich zlaté šaty
ale nemám ruky


nemám ani
čo povedať
a tak upieram zrak
na terč
aj keď streľbu nezahájim
ani v uniforme

zvláštne
čo všetko dokáže človeku
obrátiť život hore nohami

ak nerátam niekoľkotonový
kamión
rútiaci sa na preľudnený prechod
a šofér sa díva
na vnútornú stranu
viečok

zvláštne
kde všade ešte žijú ľudia
nerozpredaní na orgány
systému tiel
bez vody

zvláštne
kde všade je možné
stať sa človekom