do vetra

  myslela som
  že ťa počujem kričať
  bež
  bolo to živé
  po toľkých rokoch
  po jednom kilometri
  a deväťstosedemdesiatych dvoch metroch
  som sa prebudila
  so saharou v ústach
  všetko bolo tak prázdne

  dialógy s mŕtvymi
  mi idú najlepšie
  pri káve s najbližšími mlčím
  nedá sa to porovnať
  mám malý diár
  do ktorého si zapisujem každý sen
  pretože neviem rozoznávať skutočnosti 
  je to ťažšie ako by hociktorý psychiater
  dokázal uveriť
  okrem viery v zdravý rozum
  sa strácajú časti života
  ani nie pomedzi prsty
  ale rovno cez otvorené náručia
  tečú ako víno
  ktoré sme spolu pili
  na naše výročie
  kedysi v dvetisíctrinástom
  naposledy
  .