Dúfam, že mám ešte čas nemať rozum

Vysrať sa na tvoje názory.

Maj si ich.

Na tvoje zásady.

Tie mi nikdy nešli do hlavy.

Na tvoje problémy.

Rieš si ich.

Alebo kašli na ne.

Ako ja...

A potom sa nimi kochaj,

keď sú pekne na hromade.

 

Nechcel som tu byť.

Nechcem sa podriadiť.

Mňa nezaškatuľkuješ,

snaž sa koľko chceš.

 

Mám ešte čas nemať rozum.

Ešte chvíľu...

Tak dajte pokoj.

Všetci si po svojom bežte.

 

Zalezte beštie.

 

Raz ten čas príde, a ja sa zaradím...

Alebo sa obesím, pod vlak skočím,

utopím.

Na rozhodnutie mám čas ešte.

 

Ale ako ten čas letí,

to uvedomenie že si v zovretí,

a  čoho si sa tak bál

sa práve deje ti.

 

Že tie sračky ktoré si odsudzoval minule,

ti práve idú z papule.

Irónia zasratého života.

Ani v sebe samom istota.

 

Nikto ma nepripravil na túto situáciu...

Nečakaj odo mňa nejakú reakciu.

Plakať nemienim,

smiať sa nehodí,

nasierať sa mi za to nestojí.  

 

V zrkadle postava,

životom otráveného hovada.

 

Otázkou ostáva,

ako mám s niekým iným byť,

keď nedokážem samého seba pochopiť...