Čas beží

 

V nočných uliciach z rozsvietených okien

malého baru vychádzal nežný zvuk saxofónu

ktorý dokázal spomaliť tok všetkých zmien

a ponúkal pocítiť pokoru, dnes tak nepoznanú

dámy a páni sa bavia pri stoloch a páry vpredu tancujú

ale určite všetci dobre poznáme, že čo človek mienil...

Klavír sa rozoznel a človek ešte veril párom že sa milujú

a ja premýšľam, premýšľam ako sa vonku ten život zmenil...

 

Čas beží tak hrozne rýchlo

a nedokáže ho zastaviť nik

po niektorých zmenách srdce zbĺklo

zo všetkej radosti aj bolesti po nich zostal zvyk...

 

Dážď dopadá na kamenistú zem

a necháva sa pretínať hudbou z baru

hrubý hlas speváka ma unáša do sveta v ktorom viem čo chcem

na tanečnom parkete nikto nie je súčasť davu...

Pri vchode visia mokré klobúky,

nárek saxofónu romanticky preniká cez cigaretový dym

nízky muž spieva o tom aké sú pre neho spomienky muky

a už ďalej nevie, nevie čo s tým...

Sledujem mlčky ako na seba ľudia pozerajú

so záujmom o človeka, tak ako za starých čias

premýšľam, premýšľam zas

nad tým koľko existuje vier

a pri rozhodovaní ktorá je tá správna

potichu menil sa svet po poslednom zatvorení dvier

 

Kde hrala tá sladká melódia

zrazu nastalo ticho,

kde vládlo mlčanie

odrazu víťazil hluk,

bojové pokriky a oceľové rinčanie

 

Čas beží tak hrozne rýchlo

a nedokáže ho zastaviť nik

po niektorých zmenách srdce vzbĺklo

zo všetkej radosti aj bolesti po nich zostal len zvyk...

Čas beží a na nikoho nečaká, neplesá

len dobieha unaveného človeka

ktorý žiada, žiada nebesá

aby odznela ešte raz, aspoň raz tá jeho pieseň odveká...

 

 

z knihy Vyryté do dreva