každý s ranami svojimi
sa prechádzame
na tom však nezáleží-
vraj prítomný okamih je to jediné
čo máme.
ale ja mám strach.
a málo peňazí a odpovedí, nemálo otázok.
mám ešte
strach,
že ani ja neviem maľovať
môj obrázok
a čo má byť v pozadí
a v popredí.
prázdna stolička
plná pochybností, ktoré kričia:
musíš. mal by si. mal by som.
mal by som ich počúvať?
kričia
a ja potichu
hľadám odpoveď.
autorským štetcom
pomaly ťahám po plátne,
hádam,
že správnym smerom.