SAMOTA, TÁ KRÁSNA VEC?

Musím si nechať

na pozadí bežať telku,

aby som necítila

osamelosť môjho celku.

 

Samota,

ta krásna vec,

môže byť aj jed

najmä keď ju cítiš

putovať niekde v duši

rozlievať sa po tele ako piesok po púšti.

 

Človek musí vedieť byť sám

hovorieval ten a ten pán,

ale koľko tých rán

sama sebe otváram,

keď si v noci pod paplón

s hlavou vo víre myšlienok

ľahám?

 

Z neúprimných citov

kvitne len ruženec pochybností

a láska panuje takou mocou,

že trpíš menej sám

ako v oklopení tých,

ktorí nosia po kapsách

za milým úsmevom

niekoľko ostrých dýk.

 

Tak vypnem telku,

škrtnutím sírky

podpálim všetky mosty

a za tanca v ich dyme

spolu nové postavíme.