Domov

 

 

 

                      DOMOV 

 

 

 Slovensko, tá moja vlasť, 

 roky mojim domovom, 

 hoc bývať tu je nie vždy slasť, 

 ostáva mi prístavom.

 

 Na severe Tatry čnejú, 

 do výšky sa hrdo týčia, 

 dolinami piesne znejú, 

 čo sa deti v školách učia.

 

 Vysokými kopcami 

 vítajú ťa horniaky, 

 ľud obutý kapcami 

 skromne kope zemiaky.

 

 Keď putuješ trochu nižšie 

 do okolia Bystrice, 

 odtiaľ to máš všade bližšie, 

 tam neschytia ťa víchrice.

 

 A tam celkom na juhu 

 šíre polia, rovina, 

 roľník orie pri pluhu, 

 by nenarástla burina.

 

 Čo je nové na východe, 

 dumáš cestou vo vlaku, 

 zistíš hneď po príchode, 

 skoro spadneš od ľaku.

 

 Dunajcom sa plte plavia, 

 prúdom ticho, pokojne, 

 stovky rokov plavieb slávia, 

 prežili ich spokojne.

 

 Aj na západ ťa to láka, 

 taktiež je to pekný kút, 

 v Piešťanoch ťa kúra zláka, 

 čo vylieči tvoj každý úd.

 

 Všade čuješ rodnú reč, 

 slovenčinu ľúbeznú, 

 nechceš z vlasti odísť preč, 

 zanechať tu príbuznú.

 

 To všetko by ti chýbalo, 

 strádal by si reč i ľudí, 

 by srdce tvoje plakalo, 

 keď v cudzine by si sa budil.