Do svetiel do orchideí

I.

 

Vrhám ťa do svetiel

čo sa zrážajú ako vlaky

a rozmnožujú

pod klenbou jazyka

rýchlo ťa zhášam

keď expanduješ

priamkou tela

po rovnobežke svitania

 

Najväčšou láskou je tvoja krutosť

v poblúznení noci

v roztrasenej popoludňajšej káve

dotyk anjela a rannej myrty

do mojej pokožky

rozrastá sa vzruch

pálenie vekov

a prítomná je

omámená kvapka tvojich pier

rozsladených

nemožnosťou a skúsenosťou večera

 

Kosím ťa do orchideí

v ktorých konečne zaspávaš

môžem sa rýchlejšie brodiť

lánom tvojich spomienok

vlasov

keď rozčesávajú

chvíle zabudnutia

momenty posadnutosti nehou

 

Mal by som ťa radšej prijať

nie ako obraz

nie z čistej pohnútky

nie ako milovanú

nie ako prízrak dňa

nie ako pieseň

nie kvôli zmŕtvychvstaniu

nie pre teba

nie pretože som

nie pre seba

nie jednoducho

nie alebo nie

 

II.

 

Je taká pieseň

o ktorú súťažil

lev a slimák

a slimák vyhral

tlieskala si mu tak náruživo

kým nezaspal

a ja som sa ocitol na okraji

nevyhnutného

 

Je zopár kníh čo spáchali desaťročia

navonok sa zdali neškodné

navonok

nebolo pochýb

krotili sa v nich

domnelé lejaky

striehnuce lane

balansujúc na lane

a krčah alebo čaša

nebola prítomná

nám mne a ty

zas sa škeríš

 

Je rozkúskované ráno

do blahoslavenia je ešte ďaleko

v hájoch rastú priznania

a v moteloch

roztečená je prítomnosť

kolesami si strúhala

zlatú tvár

bolesť bola všade

hlavne v lánoch mokradí

kde učupený malý trpaslík

mlčal

privádzal ťa do katarzie

či polospánku

a tvoje mŕtve oči bdeli

len tak

len aby neprekročili prah

zbytočnej krásy

STOP

blúdeným a blúzneným

otrokom a sféram

mne tebe im (zas im)

 

III.

 

Ráno sa podobáš na najkrajší kvet

režem ťa od stonky

mlčím od základu

ráno ma meníš

prehnane proklamovaným príhovorom

a nemusíš

vážne nemusíš zatvárať okno

môjho príletu

neistoty

burácaním fosforeskujúcej Andromedy

lebo bojíš sa

prichádzam vždy za teba

v sebe

krkolomnom rozmachu predmanželskej epochy

a

zranených neubúda

a

štít bude rozdelený krížom

a

a

áno

 

Prebúdzam ťa želáš si jedlo

najväčším príkladom múdrosti je sen

rozkladám ho na dve časti

je to mušľa

a srší z nej rozpitvané nebo

 

Musíš zostať pokojná

keď ťa hádžem do spomienok

katakomby sú preplnené vzdychmi priezračnej tekutiny

chodby sa stratili

mreže znásobili tiene

aby sme žili

zabudnime na druhých

pretože krst je tvoj dych

mocná je

hebkosť tvojho priznania

konečne -

nie som tvoj

ale nebolí to

ako strach zo zmätku

(o tri štvrte bude snežiť do polnoci)

 

IV.

 

Si dravá ako nešikovná rieka

keď sa do mňa vlievaš

malá rozbúrená bystrina mojich úst

kľakám si na kameň

zatiaľ

aby sme boli bližšie

v rovnováhe je detstvo

v moci je noc

vo vojne uteká každý sám

aj preto sme zachránili malé vtáky

na úpätí mysu nádeje a križovaných sŕdc

 

Bol som s tebou keď si sa topila

dusil ťa orgován

zem bola pustá

mračná zaliate

prvým mliekom

a z tvojich pŕs vznikla obloha

alebo slovo a tieň

 

Z duše nenávidím pretvárku

na hranici každej krajiny

môžem byť otrokom

naporúdzi je smiech

výsmechom

erupciou konských kopýt

 

Raz ma rozmliaždiš

roztrháš môj posledný list

preletíš nad hrobom

zahladíš ho vlasmi

a ja?

Ja?

 

Nesmiem vedieť čo bude so mnou

starec ma karhal slnko rozsvietilo

prišla si v závoji lesklých šupín

mrákavy ťa robia panenskou

do očí ma môžeš biť

do srdca ťažko poraniť

do hlavy mi priniesť žiaľ

do kríža ma vtĺcť alebo v diaľ

 

do svetiel

do orchideí