Stál som medzi nehou a šialenstvom

Boli blahodarné prvé mesačné lúče

možno nie

 

zakrádal som sa do vlastného bytu

nechápajúc

odkiaľ prúdi toľko samoty

priveľa citov má takú malú dušu

 

rozhrnul som záves

pozeral do tmy noci

ako šialenec do spomienok

nepokračoval som v ceste

len stojac pokorne v závetrí

prichádzali myšlienky

vzdialené ako roje včiel

predstavy o vzniku vesmíru

vidiny vzdialených svetov

obrazy môjho ďalekého Ja

 

x x x

 

Bolo po druhej v noci

rozľahlá samota dusila

spánok sa vyparil

ako spomienky na teba

 

formovala si moje telo

vždy od jari do jesene

tiene sa smiali aká si nemožná

bleskovo som ich zašliapol

lebo jar kruto mrazila

ešte aj v objavenej láske

vrhala tŕnie do sŕdc nedospelým

 

x x x

 

Rozmýšľam odkiaľ sa vzali kuriatka noci

malé štvané zvieratá na pochode

v pochodniach som videl záblesk šťasteny

šialenstvo prebiehajúceho života

v mosadzi desivých snov

v labyrinte rozpadnutého vzťahu

kde rýchly je útek

a ryby sa lesknú šupinou

a kormorány ich lovia

a vody sú pevné

ako telo váhavej ženy

tvoje mi balansuje na viečkach

tam sú márne mračná

a zbytočná je cesta do ich očí

 

x x x

 

Na počiatku bol Boh

potom si prišla a rozfúkala planéty

nik ich nezastaví

 

ak by Boh chcel zmenil by ťa

zastavil by sa pohyb planét

moje srdce by dotĺklo

v najvzdialenejšej hranici úžasu

 

ležal som v závetrí

metamorfovala si sa do tieňov

vytvárali dychtivé ruky

Mesiac bol svedkom

a hviezdy tak konšpiračné

 

x x x

 

Vnútrom lásky plynulo dunenie

rozliehali sa explózie

detonácie citu rušili pomyselné čiary sebaobetovania

vrastal do mňa nepokoj

ruch uzavretej nádoby

do nej sa vylievali dažde spŕchnuté

tvoje telo bolo súmernejšie

ako rovníkové úžľabiny

z lona pŕs ti šľahali blesky

ku mne len ku mne

 

x x x

 

Museli sme byť rozkradnutí

z rošliapnutého šťastia unikal dym

formoval nás spráchnivené láskavé siluety

nebol len rozum čo nás tepal

ohne na dne riek nariekali ťahavejšie

Miluj!

kričal plameň a doháral

bdela si

ja som sa plazil v lastúrových snoch

 

x x x

 

Z mokradí vyrážal dych

za každým stromom bežal les

bežal a vytváral stopy stalaktitov

neboli sme unavení

len sme stáli

nemo a bezmyšlienkovite

prisahali sme si vernosť

je to predsa len dávno

keď nás obkľúčila samota

unikli sme jej zovretiu

naberačkami lásky

 

x x x

 

Zeleň je zeleň

budúcich osemdesiat rokov

nebudem sa zaoberať sebou

bolo by to trúfalé

a smútok by zhromaždil všetky svoje dostavníky

 

vyrazil som do lesa so svojím telom

hľadal som teba žena podlhovastej tváre

hľadal som všetky konáre spájajúce lásku

bolo asi šero nemohli sme sa nájsť

sme rozľahlí ako krajina v splne

 

bláznivou rukou ťa nachádzam

malá učupená víla v rozprávkovom dome

máme ešte nádej šepkám vety

prv než sa Slnko zrazí s Mesiacom

máme poslednú kvapku milovania

keď ťa spojím vytvoríš most

keď ťa rozbehnem vzlietneš

a niet ťa náhle neskoro v noci

snívaš sa mi zakrádaš?

 

x x x

 

Sú chvíle keď tvoríme dúhu

rozčarovaná zem sa otvára

z jej útrob plynie čas a vojsko noci

 

v podzemí sme sa našli

ty – svetlohnedá

ja – mrazivý

vánok nám šepkal poďte deti

sklonení zbierali sme kvety a plody

nik z nás nespieval

to len vietor opieral krídla o naše líca

a žasol

 

naše tiene zmizli

ostala nám nemá nahota

v horúcich dlaniach máme hurikán

v kútikoch očí sa lesknú slnká

zmyselne pálivé

 

v podzemí sme vyrástli

my galaktické súsošie

milenci z alabastru

nad ktorými možno žiaria hviezdy

nebudeme si nimi istí

kým nezaspíme na parníku

zvláštne podzemnej rieky

skrútená ako vretenica

vlní sa a ústi do nového sveta

 

ležíme v podpalubí

rútime sa riekou

chceme aby objatie pálilo

ako kedysi

keď z nás rástli rajské kvety

plač sa skryl za stenu smiechu

 

mohol som vnímať teba

mohol som obísť šialenstvo medzi nami

plazil som sa do tvojich tieňov

vytváral zo seba amforu

alebo len krčah

a videl ako ma miluješ podlhovastou tvárou