bez ružových okuliarov

vždy keď otvorím

vchodové dvere

a skúsim ísť na čerstvý vzduch

ovalí má nekonečnosť

svet je mimoriadne veľké miesto

a mám pocit

že ma pohltí

do svojich čiernych pazúrov

 

vtáky neustále vreštia

tú svoju usmrkanú pieseň

dookola už týždeň

mám chuť si odrezať uši

a nimi zapchať tie vulgárne zobáky

 

vždy keď otvorím

vchodové dvere

otvorím srdce dokorán

a natiahnem ruku

stále dúfam

že ju chytíš

a do môjho srdca vložíš svoje

ale zakaždým narazím na hrubú stenu reality

ktorá ma vráti späť

 

a keď občas prechádzam ulicou

neustále myslím na to

že tam v tej izbe

kde sa odráža svetlo

pomedzi zatiahnuté závesy

mali sme sedieť my

piť víno

a jesť škoricové osie hniezda

 

tam kde dnes iní otvárajú vchodové dvere

mala som stáť ja

a vítať ťa doma

s úsmevom

 

 

svet sa dostatočne skurvil na to

aby mi na ňom prestalo záležať

a ľudia sa dostatočne stali

stvorenými pre tento svet

aby mi boli ľahostajnými

 

a ak mi ešte raz zazvonia pri dverách

nebude to pre nich príjemná návšteva