Ňuňu, bábo, dáš mi pusku?

Ňuňu, bábo, dáš mi pusku?
...Veta, ktorú keď počujem, žiada sa mi zvýšiť si dávku inzulínu v krvi. Pokiaľ to matka hovorí svojmu polročnému dieťaťu, nemám námietky, ale ak podobné slová adresuje dievča svojmu priateľovi, odrazu nachádzam pochopenie pre masových vrahov z tínedžerských hororov.
Žijeme vo svete, kde gél a lak na vlasy používajú chlapi, kde je najlepší darček pre partnera ružový svetrík a kde sa aj za nedbanlivým zovňajškom skrývajú tri hodiny tvrdej driny pred zrkadlom. A najhoršie je, že to všetky tie násť a – žiaľbohu aj niektoré - dsaťročné dievčatká s rukou v nohavičkách fascinuje.
Neviem ako vy, ale pre mňa je takýto chlap ako bábika na hranie. Nedokážem si predstaviť, že by som s podobným typom mala dieťa a on by mu musel denne vymieňať smradľavé plienky, vstávať o piatej, aby ho utíšil a hrať sa s ním v blate. Pre mňa to nie je chlap, skôr jeho veľmi chabá napodobenina, ktorá uviazla niekde na polceste od ženy k mužovi. Ďakujem pekne, to sa radšej stanem lesbičkou.
Jedna vec je vzhľad, tá druhá komunikácia. Ja sa totiž nechcem na svojho budúceho partnera do konca života len vzrušene pozerať. Pokiaľ nevie otvoriť ústa a dostať zo seba štyri zmysluplné vety, môže si baliť svojich päť sliviek a skúšať šťastie u ďalšej princeznej. Lenže dnes je medzi tými americkou televíznou kultúrou zblbnutými mozgami tak málo použiteľného materiálu, že pri jeho dolovaní si človek občas pripadá ako pri hľadaní diamantov v bani. Ale keď už sa k nejakému tomu klenotu konečne dopracujete – špinavý, spotený ako prasa a s oškretými prstami – o to viac si ho budete ceniť, brúsiť a ochraňovať.
Netvrdím, že potrebujem vedľa seba rovno kombináciu Jamesa Bonda a Clinta Eastwooda, ktorý bude so mnou diskutovať o problematike elementárnych častíc, ale je príjemné porozprávať sa o niečom inom, ako o tom, ktorá celebrita komu skočila do postele, ktorý superspevák si kúpil aké auto, či kto s kým sa v reality show zase pohádal. Keď som na jedného milého mladíka vybalila, že by som chcela cestovať po Škandinávii, najprv na mňa asi päť minút nemo civel, potom sa spýtal: „Prečo?“ Keď to dešifrujeme, znamenalo to niečo ako: „Prečo tam? Nežije tam žiaden rapový spevák, ktorý sa v televízii chváli zlatými reťazami, ani načesaný herecký idol všetkých tínedžeriek.“ Odpoveď – teda keby som ju chlapcovi dala a elegantne nevykĺzla na wecko – by znela: „Práve preto!“
Ešte viac, ako siahodlhý dialóg o farbe vlasov Nicole Kidman, ma vedia do kolien dostať vyššie spomínané sladké vety, zaliate do jogurtu a ozdobené ružovými srdiečkami. Neviem, ako vy, chlapi, ale keby sa mi takto nejaká dievčina prihovorila, najskôr by som si pomyslela, že nemá všetkých päť pohromade a potom si zaobstarala nejakého dobrého exorcistu. Lenže muži to znášajú. Občas viac, inokedy menej trpiteľsky. Niektorí dokonca s nadšením.
Je pekné vyjadriť si city, ale prečo práve takými ponižujúcimi pomenovaniami? Pripomína mi to, ako mama oslovovala nášho psa, keď bol ešte malý. Ktorému normálne uvažujúcemu človeku by sa páčilo, keby ho jeho priateľka volala „macík“? Už tu naozaj chýbajú iba štyria jazdci apokalypsy...
Keď tento názor občas vyjadrím medzi priateľmi (ktorých mám inak veľmi rada), väčšinou sa dočkám jednoznačnej reakcie: „Nemáš proste zmysel pre romantiku.“ To sa nepletú. Nemám. Ak romantika znamená predbiehať sa v tom, kto koho ľúbi viac, cukrovať sa na verejnosti a písať si statusy na sociálnych sieťach o tom, ako sa neskonale milujeme, tak naozaj nie som romantický typ. Pravdepodobne budem celý život bývať sama, mať tridsať mačiek a strieľať z okna puškou po bezdomovcoch. Ale pokiaľ to so svetom pôjde takto ďalej, budem len rada. Pretože pochybujem, že ma niekedy niekto prinúti, aby som so všetkou vážnosťou oslovila chlapa „bábo“.