Filmy, ktoré si pozrieť po rozchode

Celý život sa snažím nebyť krehkou kvetinkou a bojovať so všetkým, čo sa mi postaví do cesty. Sú však momenty v živote, a že ich nie je málo, kedy mám chuť hodiť svoj superhrdinský plášť do kúta, poriadne sa ožrať a v delíriu skončiť svoj biedny život. Vtedy pomáhajú dve veci – priatelia, ktorých mám prekvapivo stále dosť a sú ochotní so mnou všetky sračky prechádzať a filmy. Neviem ako vy, ale pre mňa sú filmy útekom od skutočného života, určitým typom poučenia, a tiež ukážkou, ako možno žiť inak. Teraz nemyslím motivačné serepetičky o tom, ako nám vesmír daruje, o čo požiadame. Hovorím o príbehoch, z ktorých si v najtemnejších momentoch života dokážem povyberať, čo potrebujem, aby som fungovala ďalej.

Nie je to tak dávno, čo som si prešla veľmi bolestivým rozchodom. Stratila som skvelého priateľa a partnera, aspoň som si to myslela. Môj svet tvoril iba gauč a notebook a ja som strávila niekoľko dní tým, že som pozerala každý film, na ktorý som si spomenula. Nie som typ, čo v kríze smoklí nad Denníkom jednej lásky, skôr naopak, čím náročnejší snímok je, tým som spokojnejšia. Pomáha mi totiž odpútať sa od pocitov a zamestnávam opačnú hemisféru mozgu. A každý z tých príbehov mi napokon priniesol oveľa viac poučenia a motivácie ako všetky knihy Rondy Byrne. Ale pekne po poriadku:

Gone Girl /2014; D. Fincher/

Ujo Fincher je jeden z mojich najobľúbenejších režisérov. Na jeho práci vidno, že puntičkárstvo a drina vedú k úžasným výsledkom. Nehovoriac o témach, ktoré si vyberá. Gone Girl patrí medzi jeho najlepšie diela – hoci, keď tak nad tým rozmýšľam, to tvrdím o každom jeho filme. Svoje určite odviedla aj knižná predloha a sľubujem, že sa k nej dostanem, zatiaľ sa nechám opájať výborne vystavanou zápletkou s perfektne napísanými postavami, v spojení s geniálnym obrazom a hudobným podmazom.

Gone Girl mi ukázalo, že na tom vlastne nie som až tak zle, stále mohol byť môj partner sociopat, ktorý na mňa navlečie vlastnú vraždu. Alebo neverník, čo by súložil s vlastnou študentkou. Potom by som sa mohla nechať inšpirovať hlavnou hrdinkou. Na to však nemám prostriedky a – povedzme si to na rovinu – ani gule.

S čím sa vo filme stotožňujem, je úvaha, ktorú po svojom zmiznutí Amy predostrie – každá žena sa v konečnom dôsledku správa tak, aby splňovala túžby, ktoré do nej chlap vkladá. Byť sexy, zábavná, vtipná, so záľubami, ktoré by oceňoval. Ale príde moment, kedy sa do popredia dostanú aj ďalšie, už menej chcené rysy a v tom momente záleží na partneroch, či sú schopní sa s nimi popasovať – a to platí o oboch frontoch.

Social Network /2010; D. Fincher/

Druhá Fincherovka z tohto zoznamu je paradoxne film, ktorému som sa najdlhšie vyhýbala. Pôvodne som si totiž myslela, že pôjde o ospevovanie veľkého vizionára, človeka so skromnou dušou a veľkým srdcom. A ono hovno. Fincher s Jessem Eisenbergom vytvorili naozaj pôsobivú koláž charakterov a Zuckerberg z toho nevychádza v stopercentne pozitívnom svetle, za čo som vďačná. Ak totiž niečo nenávidím, je to glorifikovanie osobností.

Vo svojej porozchodovej depresii bol pre mňa Social Network veľký motivačný budíček. Lebo čo urobiť po tom, ako sa s vami niekto rozíde? Ožerte sa, sadnite za počítač a tvorte. Prídete na iné myšlienky a možno sa dostanete k miliónom (to, že vás potom zažaluje najlepší priateľ, je už vedľajšie). Dôležité je sa neutápať a rýchlo sa pustiť do nejakej aktivity (mne to trvalo dlhšie a milióny sú v nedohľadne, ale určite sa k nim prebojujem). Hlavné je brať svet trochu cynicky a s nadhľadom. A drieť na sebe.

The Prestige /2010; Ch. Nolan/

Dostávam sa k svojmu druhému najobľúbenejšiemu režisérovi. Vďačím mu hlavne za geniálnu trilógiu o Batmanovi, ale tiež za Memento, ktoré dal dokopy so svojim bratom Jonathanom, či hravé a pôsobivé Inception.

The Prestige som prvýkrát videla v prvom ročníku na vysokej a pravdou je, že sa mi veľmi nepáčil. Skôr si však myslím, že som bola príliš lenivá na to, aby som ho pochopila. Splňuje totiž presne to, čo som po rozchode potrebovala – tri dejové línie, zložité a nie práve ľahko definovateľné postavy a zaujímavá pointa ma dostatočne zamestnali, aby som aspoň na dve hodiny zabudla na všetku bolesť, čo sa mi v žalúdku hromadila.

The Prestige je o vášni a sebaobetovaní, vlastnostiach, ktoré si veľmi cením, preto bol pre mňa príbeh dvoch iluzionistov, ktorí súperia o čo najlepší trik a vzájomne si tak ničia životy mimoriadne obohacujúci. Dejová linka s Nikolou Teslou bola len dodatočnou čerešničkou. Film ukazuje, ako veľmi je potrebné sa do niečoho ponoriť a nechať sa tým pohltiť aj za cenu, že to iné sféry vášho života môže zničiť. Aj keď nemienim dohnať svojho budúceho partnera k samovražde, snímok vo mne opäť prebudil chuť tvoriť a bojovať o veci, ktoré v živote chcem dosiahnuť. Pre začiatok som vstala z gauča a povysávala.

Carrie /2013; K. Peirce/

Zatiaľ čo moje spolužiačky v puberte rástli na nemeckých romantických brakoch o tínedžerke, čo odišla za kamarátkou do Anglicka a osudovo sa zamilovala do jej brata (za boha si nespomeniem, ako sa tá kniha volala), mňa odchovali Traja pátrači a Stephen King. V štrnástich mi mama darovala knihu Firestarter, ktorú onedlho nasledoval Running Man, Misery a Carrie. Predovšetkým posledné dve sa stali mojimi bibliami: Misery pre geniálnu atmosféru a výborne vystavaný charakter Annie Wilkesovej a Carrie...nuž, pre samotnú hlavnú hrdinku.

Bola som hanblivé a osamelé dieťa, pubertou som sa prebojovala s minimom kamarátok. Preto som Carrie rozumela a súcitila s ňou – a škodoradostne som sa tešila, že ma nikto nikdy neobhadzoval tampónmi v sprchách.

Popravde, filmovú verziu z roku 2013 považujem za najmenej vydarenú. Chýba jej dostatočná hĺbka a Kingova poetika. Stále je to však Carrie, príbeh, ktorý ma sprevádza už dvanásť rokov. A v objatí hlbokého smútku som potrebovala späť svoju spriaznenú dušu.

Nikdy nebudem považovať Carrie za horor, pre mňa je to metafora o dospievaní a bolesti, ktorú so sebou prináša. A počas depresie, kedy túžim vystrieľať polovicu osadenstva Zemegule, som sa vyžívala v záverečným scénach. Nič vás po rozchode nepoteší viac, ako vidieť trpieť pekných chlapov, ktorý vraždí nasratá žena.

The Merchant of Venice /2004; M. Radford/

Ako som písala vyššie, čím náročnejší snímok je, tým ľahšie sa odpútavam od svojich problémov. A keď už neviete, kam siahnuť, siahnite po Shakespearovi. Lebo nič vás tak spoľahlivo nevylieči z myšlienok na bývalého ako snaha orientovať sa v metaforách a veršoch, čo po veľmi silnom pití William svojho času produkoval.

Merchant of Venice s Jeremym Ironsom je moje najmilšie spracovanie. Mimoriadne silný a nadčasový príbeh s peknými hercami je vždy slasť. A aj keď sa jedná o jediný film zo zoznamu, ktorý končí pre všetky páry šťastne, nenaplnilo ma to hlbšou depresiou, dokonca som ani neplakala. Možno som sa ešte stále snažila pochopiť tie verše. Každopádne mi film pre zmenu ukázal, že popri nešťastnej láske sú aj iné spôsoby, ako si dosrať život.

Bonus: Inštruktáž k vareniu piva

V dobe písania tohto článku ešte nie som celkom v poriadku a asi dlho nebudem. Môj „otec“ sedí vedľa mňa a pozerá na internete video, ktoré ho má naučiť, ako variť pivo. Video je po poľsky a pán v ňom sa snaží proces odborne vysvetliť. Jeho kamarát mimo záber všetko komentuje. A poviem vám, žiadna depresia nie je tak veľká, aby ste nevybuchli do srdečného smiechu, keď v serióznom videu padne poznámka: „To si tam asi nemal dávať.“ nasledovaná typicky poľskou reakciou: A KURWA!