Odchody

Odchádza vlak. Pomaly vzlieta k výšinám neba a mizne za obzorom. Lietadlovsky nádherne plaví sa studenou oblohou horúceho dňa.

Akoby chcel zabudnúť na prísľuby večerného leta plného motýľov a hviezd.
Akoby chcel prekročiť rieku i všetky jej vlnenia podmorských prúdov vzdialených kráľov. Akoby chcel utešiť vzdialené ostrovy utíchajúceho dobrodružstva, ktoré plače nad rozliatym mliekom.
Akoby chcel všetku odvahu letného spánku hodiť na rybársku sieť poslednej noci, v ktorej sa mihotavo trepocú chvosty rýb a ich ligotavé šupiny hrajú večernú symfóniu majstra Beethovena.

Rozbieha sa.

Necháva za sebou plnoštíhle budovy, srdcia cementového neba i poslednú báseň
vyšteknutú čiernym psom do ticha noci.

Odchádza.

Odchádza smerom do diaľky, do nylonovej slučky potrhaného sveta, do koncertnej siene poslednej Bachovej melódie, ktorá znie ako štvorčeky pána Mondriana.

Lúči sa.

S posledným bozkom na hlávkach svojich detí, na svetlej pokožke susedovej ženy, na bezprizorných názoroch kostolného zvona.

Miluje.

Miluje svoj domov i krásu jeho ulíc, slov i vinobrania.
Miluje ich viac než dokáže pripustiť, viac než dokáže milovať, viac než predpokladali karty.

Ľutuje.
Každú minútu bez pridaného glutamanu, bez žltého autobusu, bez nekonečnej krásy stvorenia.
Ľutuje všetko a všetkých, ale ani na chvíľu nie seba.

Plače.
Plače nočnou morou vracajúcou sa každé ráno.
Punčovou plnkou zabudnutého priateľstva.
Odstrihnutým káblom starého telefónu, ktorý je však hluchý a na druhej strane nečaká žiadne potichu odrážajúce sa haló.

Plače.

Otvorene.
Tak ako ešte nikdy.

Plače.
Tak udri ho, lebo si to zaslúži.
Udri ho, lebo si to žiada.
Udri ho, lebo musíš.

Plače.

Plače.

Plače.

Plače.

Ach.