Večnosť
Večnosť bola častým obsahom jeho rozhovorov s učiteľmi a učencami v chrámovej škole a tí mali na ňu navzájom rozdielne názory. Spomenul si na vášnivosť debát a dostal chuť protirečiť jej: „Nič nie je predsa večné. Všetko zaniká a všetko živé zomiera.”
„Myslíš ?... Ako by som ti to prirovnala ... čo napríklad motýľ a kukla? Cítiš ten rozdiel medzi zánikom a večnou premenou ?“ Chvíľu mlčal a premýšľal, kým odpovedal : „Každého motýľa možno zabiť a každú kuklu spáliť.”
Teraz pre zmenu chvíľu mlčala a premýšľala ona, kým odpovedala. „Áno, dá sa zabiť a spáliť všetko. Dokonca aj to, čo by sa inak malo iba prirodzene večne meniť a nezanikať. Ale človek svojim rozumom a konaním dokáže dávať veciam a bytostiam trvalý zánik. Žiadny iný živý tvor nemá potrebu vedome niečo trvalo zničiť, nemyslíš ?”
Neodpovedal. Uvedomil si iba, ako sa začínal čoraz viac hnevať sám na seba. Napriek tomu, že v jej blízkosti zrazu akosi nečakane pocítil lásku ku všetkému, čo bolo okolo nich, s jeho poslednými slovami vyšlo z neho niečo chladné a bezcitné, niečo teraz jemu cudzie. Predralo sa to von z neho ako posledný zášklb umierajúceho netvora. A okrem toho, takýto rozhovor s ňou predsa vôbec nechcel viesť ...
„Kde bývaš ? Naozaj tam ?” kývol hlavou na vzdialené kopce. Ďalšia zvedavá otázka. Prekryl ňou nielen rozpaky, ale aj neschopnosť a nechuť pokračovať v rozhovore o večnosti. Pastier vraj s rodinou býval ďaleko od mesta, v kopcoch, kam sa nik neodvažoval chodiť.
„Áno, na kopcoch zbúraných chrámov. Je tam krásne,“ odpovedala zasnene a opäť sa usmiala. Na tom by nebolo nič zvláštne, len keby nehovorila o miestach, ktoré naháňali strach a obavy každého, koho poznal v meste.
Pred mnohými rokmi tam stáli chrámy určené božstvám a bytostiam, ktoré ich predkovia uctievali. Raz podľa povestí prišli do krajiny cudzí mudrci, ktorí robili mnohé zázračné veci. Liečili chorých a vraj dokázali i kriesiť mŕtvych. Priniesli mier a pokoj. Postupne presvedčili panovníka, aby dal zbúrať staré chrámy. Namiesto nich sľúbili postaviť nový. Chrám lásky, pokoja a večného života. Mal byť postavený za tri dni do ukončenia východu slnka.
Očakávaná udalosť pritiahla na kopce veľké zástupy. Zvedavcov, pochybovačov, neprajníkov, stúpencov starých božstiev ale i tých, ktorí uverili mudrcom. Všetci chceli byť od prvého dňa svedkami toho zázraku.
No keď sa ani po dvoch dňoch nič neudialo, mudrci iba nepohnuto sedeli v kruhu a ticho pozerali na seba, v znepokojených zástupoch sa po čase začalo sa šíriť proroctvo. Nik nevedel, kto si naň spomenul a možno ho iba narýchlo vymysleli kňazi starých bohov. Vravelo sa v ňom totiž, že do krajiny raz prídu neznámi čarodejníci, ktorí oklamú panovníka a dajú mu istý prísľub. Ak prežijú jeho nesplnenie, tak uvrhnú krajinu do veľkého nešťastia.
Proroctvo sa rozšírilo ako nečakaná povodeň a v predvečer tretej noci, keď sa stále nič nedialo, už hrozila vzbura ľudu. Mudrcov preto musel celú noc s vojakmi chrániť sám panovník. No nad ránom už ani on nevydržal ťarchu veštby a paniku zástupov. Keď sa tesne pred východom slnka chrám stále neobjavoval, dal mudrcov rýchlo pobiť.
Len čo sa slnko o chvíľu dostalo nad obzor, zem naokolo sa zachvela a rozpukala. Z priehlbín, jám a priepastí sa vyvalili dym a jedovatý vzduch a začali zabíjať tých, ktorí neskončili v hlbinách. Jedovatý vzduch a dym sa tam vyskytujú doteraz a preto sa odvtedy kopcom každý vyhýbal. Každý okrem jedného pastiera, jeho rodiny a ich zvierat. Im kliatby z neznámeho dôvodu neubližovali. Rok čo rok, tak ako i jeho predkovia, privádzal do mesta časť svojich oviec a baranov a darovával ich kňazom na obetovanie v chrámoch. Svet sa potom na krátku dobu stával pokojnejším a lepším ...
Jej odpoveď ho ani neprekvapila. Bola nielen mladšia a krajšia, ako si predstavoval, ale i záhadnejšia. Začal sa obávať, že ju viac nestretne. Veď sa správal hlúpo a neschopne. Iní na jeho mieste by už dávno odtrhli a podali jej s úsmevom kvet, pomyslel si zahanbene. Určite ju sklamal.
„Tak prečo ho neodtrhneš ?“ pripomenula mu schopnosť čítať myšlienky.
Povzbudivé slová mu konečne dodali odvahu. Podal jej najväčší a najkrajší, ktorý narýchlo uvidel. Letmo ho privoňala a dala do vlasov. Zopár podobných si odtrhla a vložila do košíka.
S kvetom vo vlasoch sa mu páčila ešte viac. A prestala byť zrazu tak cudzia a neznáma. Prijatý darček ich zblížil. Keby sa mohli opäť stretnúť, alebo smel pre ňu dačo výnimočné vykonať ...
„Stane sa raz možno oboje,“ zasmiala sa. „Chceš ?“
Samozrejme, že naradostený súhlasil.
„Príď sem teda o sedem dní ...“ povedala a šaty jej vzápätí pokryli listy a kvety okolitých kríkov. Využila jeho prekvapenie a stačilo jej preto urobiť iba zopár krokov, aby sa mu v nich stratila. No predtým jasne postrehol, ako mu stihla dôverne zamávať na rozlúčku.
V ten deň sa ešte dlho prechádzal po lúkach a okolí mesta. Domov sa vrátil až neskoro večer.
Zamilovaný.