PRÍBEH - 4

Vtáča

Už nasledujúce ráno začal vyrábať darček. Na kožený remienok navliekal drobné ozdoby a vytváral nimi náhrdelník. Každý deň naň pridal jednu farebnú spomienku pocitov. Tešil sa na okamih, kedy jej ho odovzdá. 

Keby na dohodnutých miestach nevychádzala nečakane z kríkov a po rozlúčkach v nich nemizla, prestal by veriť, že dievča, s ktorým trávil tak krásne chvíle, bolo záhadnou a výnimočnou bytosťou. Miatlo ho jej správanie. Ak mu čítala myšlienky, musela predsa vedieť ako bol beznádejne zamilovaný. A ak by aj tú schopnosť nemala, i tak musela jeho zamilovanosť vypozorovať. Už len z toho, ako na ňu hľadel. Ako sa pri nej správal. No miesto očakávaného opätovania citov mu prejavovala iba priateľstvo. Úprimné, dôverné a priam súrodenecké.

Pozorne počúvala, keď rozprával o sebe. Bol najmladším synom bohatého kupca. Matka im zomrela dávnejšie. Jeho traja bratia robievali spoločníkov otcovi na dlhých a úspešných obchodných cestách. 

On obchodného ducha neprejavoval. Zdravý kupecký úsudok poradil hlave rodiny nezveriť síce múdremu, no príliš dobráckemu a naivnému potomkovi, dedičstvo nahromadené ním a jeeho predkami. Poslal ho radšej  do chrámovej školy, aby ho pripravila na budúci život pisára a úradníka mesta. 

Spojenie múdrosti a bohatstva mu možno prinieslo dobrých učiteľov, no určite odvialo pravých a nezištných priateľov mladosti. Takéto spojenie totiž vzbudilo závisť chudobných a múdrych, ako aj bohatých, no pre zmenu zas hlúpych rovesníkov. Iných nepoznal. A tak sa stal samotárom, často sa prechádzajúcim po lúkach a lesoch okolo mesta.

Ona o sebe nehovorila. Nepýtal sa. Bol samozrejme zvedavý, no vždy vtedy, keď mu otázky o jej živote začali blúdiť mysľou, rozhovor prerušila vetou : „Dnes ešte nie.“ 

„Dnes ešte nie. Nie, nie ...“ hovorila aj keď si predstavoval, ako ju objíma. Vtedy pridala k slovám i úsmev. No on býval v snívaní neodbytný. „Ani to dnes ešte nie,“ opakovala so smiechom skôr, ako stihol objatie dokončiť bozkom. 

Býval vtedy preto na ňu i skryto namrzený. Až neskôr jej bol vďačný za chvíle, ktoré sa v živote nevracajú. Darovala mu v nich čas na sny, túžby a predstavy.

„Vtáča,“ prerušila raz dlhšie ticho pri jednej vychádzke. Práve premýšľal, čo mohlo byť dôvodom ich spoznania. „Vtáča na chodníku ...“ upresnila, keď nechápavo pozrel, čo vraví. 

Prekvapila ho. Poznala teda nielen čo si myslí, ale i to, čo prežil dávnejšie.

Na lesnom chodníku uvidel z hniezda vypadnuté mláďa vtáka, ktoré bezmocne čakalo na svoj koniec. Priskoro zistilo a prineskoro pochopilo, že schopnosť mávať krídlami neznamená vedieť lietať.

Stačil by iba krátky, milosrdný pohyb nohou a .... No nik z jeho očí nedokázal zistiť, či prosili o ukončenie trápenia, alebo túžili ešte chvíľu pozerať nahor do modrej oblohy. Do zelenej záhrady so spievajúcimi druhmi a do raja, z ktorého zvedavé vypadlo ...

Poznanie moci nad osudom vtáčaťa mu dalo pocit ľudskej nadradenosti. No vzápätí si uvedomil, že na rozdiel od neho, už onedlho bude mať to mláďa o jeden život dlhšiu skúsenosť ...

Spomienku mu síce pripomenula, no viac sa nedozvedel. Nepovedala mu, že jeho poznanie na lesnom chodníku našlo odozvu. Odozvu v mysli niekoho, kto môže urobiť milosrdný pohyb nad osudom všetkého, čo vytvoril. No aj ten si raz uvedomil, že napriek jeho večnej moci existuje niečo, čo na rozdiel od tých, ktorých vytvoril, on nepozná ...