PRÍBEH - 7

Muž pod stromom

Až keď schádzal z kopcov uvedomil si, aký bol už neskorý podvečer a že odtiaľto, z okraja kopcov zbúraných chrámov, pohľad na mesto ešte nevidel. Ubúdajúce lúče zapadajúceho slnka vrhali dlhé a meniace sa tiene na domy. Pripomenuli mu nedávne premeny zázračnej krajiny za chrbtom. Neplatí teda, že všetko okolo nás je iba také, aké to vnímame ? Nie je všetko nakoniec iba odrazom toho, aký sme?

Mesto sa mu teraz zdalo veľmi pekné. Krajšie ako obvykle, lebo sa cítil šťastne a spokojne. A videl ho z diaľky, takže nevnímal, čo mu vadilo, keď sa v ňom nachádzal. Špinu a smrad v uličkách jeho okrajov a predmestia. Chudobných, chorých a mrzkých ľudí bývajúci v nich. Odmala mal obavu tam chodiť, bol to pocit z detstva prenesený od matky. Nikdy sa nedozvedel, prečo sa ich vlastne bála. Ako aj hadov, myší a potkanov... Boli tí ľudia a zvieratá naozaj tak hrozní ? Neboli obavy a strach z nich iba odrazom jeho mysle a srdca ? Veď takí psi ... milujú svojich pánov aj keď sú chudobní, chorí a mrzkí. Videl to neraz v meste a aj teraz, pred chvíľou, na kopci v niektorých „snoch”. Vždy si myslel, že prejavom lásky je hlavne krása a preciťovanie  niečoho pekného. Teraz však zapochyboval. Svet lásky a jej vnímania sveta bol zrazu akosi zložitejší a zvláštnejší ...

Cestou domov pod osamelým stromom spozoroval staršieho muža, ktorý oddychoval a sedel na balvane pri ceste. Podľa šatstva a batohov, čo mal rozložené okolo seba, sa zdalo, že priputoval zďaleka. Naklonený nad okraj cesty si dlhou palicou kreslil do prachu dajaké znaky. Výzorom tváre sa ale nepodobal na obvyklých cudzincov. Keby bol umytý, oholený a v čistom odeve, bolo by ho určite možné pokladať za potomka niektorej zo starých rodín v meste.

Mladík pošmátral v odeve a hľadal mešec s peniazmi. Namrzene si však uvedomil, že má pri sebe iba mince, ktoré mu hodil jeden z jazdcov. Doposiaľ si ich ani neprezrel. No teraz mu prišli priveľmi vzácne, aby sa z nich čo len zopár takto rýchlo zbavil, bola na ne viazaná spomienka. Aby však uspokojil svedomie, povedal si, že muža zajtra vyhľadá. Určite ho nájde sedieť pred chrámom tulákov a pýtať almužnu. A za každú mincu, ktorú mu teraz nedal, obdaruje ho dvoma.

Po chvíli mlčanlivého pozorovania muža sa pobral domov bez toho, aby sa viac takýmito úvahami zaoberal.

Prvé ranné lúče nasledujúceho dňa ho zobudili zo živého sna. Muž pri ceste sa v ňom k nemu otočil a povedal vetu, ktorá ho znepokojila : „Ak sa niečoho nezbavíš v pravý čas, ostane ti to navždy !“ 

Sen mu pripomenul predsavzatie dať almužnu včerajšiemu neznámemu. Pre neho v nezvyklo skorom čase, skôr ako mu začala služba pisára a úradníka, preto vstal, vzal hrsť drobných mincí a vybral sa do mesta.

Na rannom svetle otvoril mešec a konečne si prezrel i tie „darované” mince. Ako bol ohodnotený môj bozkávací výkon, uškrnul sa v duchu. 

Neveľké strieborné mince boli iné, aké doposiaľ vídaval a ich tvar bol nezvyklo presne okrúhly. Aj znaky na nich ho prekvapili ostrosťou razenia. No na rozdiel od tých, čo doteraz poznal, nebola na nich hlava panovníka a ani známe písmo. Na jednej strane bol obraz vytvorený z poprepletaných štvorcov, kruhu, trojuholníka a vlnovitého ornamentu okolo neho. Na opačnej iba na kratučkom mieste prerušený kruh.

Zo zvedavosti ich spočítal. Tri desiatky mincí zamyslene  pomaly vkložil späť do mešca.

Niečím ho totiž znaky na minciach znepokojili. Marilo sa mu, že predsa im podobné videl len celkom nedávno. Žeby v tých ornamentoch na lavičke ?

Pripomenul si ako vyzerali. Nie, tam ich nevidel. Sklamane chcel dobiedzajúcu otázku vypustiť z hlavy, možno ju vyrieši neskôr, keď si predsa len spomenul ... 

Veď práve takéto znaky kreslil paličkou na zemi včera večer muž pri ceste !

Nejakú chvíľu mu trvalo, kým si bol spomienkou úplne istý a kým si následne uvedomil, že iste preto existuje neznáma súvislosť medzi mužmi na koňoch a mužom pod stromom. A vlastne aj Ňou i ním. Nimi všetkými. Bola by to veľká náhoda, keby to tak nebolo.

Zmiatlo ho. No spomienka bola tak čerstvá a jasná, že ju nebolo možné spochybniť.

Nápad pristaviť sa pri tulákovi a dať mu peniaze sa teda v jeho mysli nezrodil len tak. Spomenul si na nutkavý pocit darovať ich. No rovnako aj na silné puto, ktoré ho k minciam, ako ku vzácnej spomienke, viazalo. Ospravedlnil si ním ich ponechanie. Jeho rozhodnutie malo mať určite svoj význam. Čo by sa stalo, keby mu ich v návale vtedy pocítenej veľkodušnosti, dobre si ju ešte pamätal, všetky daroval ? Pustil by sa s ním dotyčný do reči a dozvedel by sa o minciach viac ? Alebo by iba nemým kývnutím, prípadne krátkou vetou, úsečne poďakoval ? Často tak robia čudáci žijúci vo svojom vnútornom svete. Muž by pokračoval v kreslení do prachu cesty bez toho, aby sa on dozvedel, že znaky na minciach a znaky na zemi sú rovnaké. A dnes by ho otázky netrápili. Tak teda, čo sa malo stať tak, ako sa stať malo? Nevedel. No asi by teraz muža nehľadal.

Zamyslený prišiel k chrámu tulákov a žobrákov. Samozrejme, že chrám nebol zasvätený týmto osobám, len zvyk dávať im almužny práve pri jeho vchode, mu dal názov. A zvyklosť sa nakoniec ukázala ako výhodná pre všetkých. Trhovisko pre kúpu milosrdenstva a dobrého svedomia sa sústredilo na jedno miesto a zvyšok mesta bol ušetrený postávania žobrákov na rohoch ulíc a pri vchodoch ostatných chrámov a domov boháčov.

Pozorne dlhú dobu hľadal neznámeho zo včerajšieho večera. Prezeral pritom biedne osoby okolo seba a premýšľal, či sa zmenil jeho pohľad na ne, odkedy Ju spoznal. Zatiaľ ani nie, priznal si úprimne. Po niekoľkých neúspešných obchôdzkach a rozdaní zopár drobných mincí sa pobral preč. Nechcel vzbudiť pozornosť. 

A možno sa starý muž iba vracal z diaľky domov a dnes už spal medzi blízkymi, utešoval sa. Umytý, nasýtený a unavený od dlhého nočného rozprávania príhod zo svojho putovania. Zmorený z vína, ktoré niekto priniesol, aby oslávili nečakaný príchod.

Predstava šťastného konca putovania dotyčného na krátku dobu ukľudnila jeho myseľ viac, ako keby mu dal almužnu.  Uvedomil si však zradnosť  takéhoto sebauspokojenia a pripomenul slová zo sna. Rozhodol sa pokračovať v hľadaní. Snáď ho stretnem na predmestí, veď tam najskôr taká osoba patrí, povedal si. 

V časti pred hradbami bol naposledy veľmi dávno a už vôbec nie v tak skorú dobu.  A hoci sa už od príchodu snažil správať nenápadne,  neuspel. Dobre oblečený mladík ihneď prilákal dobiedzajúce deti.

Snažil sa ich zbaviť rozhodnou chôdzou. Dával tak najavo, že sa ponáhľal za určitým cieľom, no popritom nenápadne vyzeral hľadaného muža a načúval vetám, ktoré by mohli prezradiť príchod nečakaného navrátilca.

„Koho hľadáš ?“ začali vykrikovať najsmelšie z detí, ktoré odhalili jeho zámer.  „Zaplať, poradíme ti,“ nedali pokoja.

Obchodný duch im veru nechýba, pomyslel si. Možno preto, lebo ich skutočnými otcami boli neraz ctihodní obchodníci z mesta. Zasmial sa svojmu postrehu, no vzápätí sa zarazil ... Čo ak tu žijú i jeho bratia, či sestry ?

Začal si preto pozornejšie obzerať osoby okolo seba. Predmestie patrilo prevažne remeselníkom s ich dielňami a domčekmi. Hrnčiarom, kováčom, garbiarom ... Všetci už od rána pracovali. Mnohé ženy práve kŕmili deti. Spomenul si, že aj očami takýchto osôb hľadel na svet vo vidinách na kopci. Mali radi svoje deti rovnako, ako matka jeho i bratov. 

Zamyslel sa. Želal si zrazu ľuďom na predmestí pomôcť, no nevedel ako. Snáď dakedy v budúcnosti. Nikdy netúžil byť členom rady mesta, čo bolo snom jeho otca. Teraz však pripustil, že by sa ním stať mal. 

Nepostrehol, kedy prestal byť obkolesený deťmi, ktoré medzitým s krikom utiekli za novým cieľom. Až keď si všimol, že i mnohí dospelí sa ponáhľajú rovnakým smerom ako oni, začal opäť venovať pozornosť dianiu okolo seba. „Je tu zas ...” začul z ich rozhovorov. Zvedavosť i nedočkavosť mu preto nasmerovali kroky s ostatnými. 

Takto vzniká dav, pomyslel si. Dav, ktorý mnohokrát rozhoduje o osudoch mesta. Tvorený spočiatku iba zvedavými jedincami, no na konci dávajúci svoju silu a moc tomu, kto má odvahu a drzosť stať sa jeho hlasom. A svoje myšlienky vyhlásiť za myšlienky a vôľu každého prítomného. Zrazu sa cítil hlúpo a neslobodne, že sa stal súčasťou takéhoto náhodného stáda. On, ktorý si zakladal na svojej osobnej vôli a jedinečnosti.

Dnes ale nakoniec nevznikol dav, len početný zástup na križovaní uličiek obkľúčil neznámu osobu a vytvoril okolo nej v úctivej vzdialenosti kruh. Zbadal to už z diaľky. Samovoľne si zaželal, aby tým dotyčným bol jeho hľadaný muž. V duchu uvažoval kým výnimočným by mohol byť, keď vzbudil taký záujem. Možno bol veštec alebo mág, mal k tomu príhodný výzor a vysvetlilo by to i tajomné znaky kreslené na zemi.

Oblečenie a sebavedomie úradníka i boháča mu umožnili pretlačiť sa vpred. A spoznať osobu, ktorá sem všetkých pritiahla.