PRÍBEH - 8

Kvety

Čupela pri dieťati ležiacom na zemi. Priložila mu kvety na oči a previazala šatkou. „Dajte ju dole až zájde slnko a tri dni nech potom nevychádza na denné svetlo,” vravela rodičom. „A nech sa nezľakne tohoto sveta, keď ho uzrie. Buďte vtedy pri ňom,” dodala milo a s úsmevom.

Vstala, oprášila si odev a začala sa venovať ďalším. Z koša postaveného na kamennej lavičke, podobne ozdobenej a zrejme aj starej, na akej sedeli na kopcoch, vyberala pre každého, koho privolala k sebe, dajakú rastlinku alebo kvet. Všetci odchádzali s neskrývanou vďakou a nádejou. 

Nik neplatil a ani neprinášal dary. Vedelo sa o nej, že nič také neprijímala. Veď väčšina z tých, ktorým pomáhala, by aj tak nemala čím zaplatiť.

Nakoniec sa nakrátko konečne stretli aj ich oči. Vybadal v nich jej prekvapenie i radosť, že ho tu vidí. Pokračovala ale pohľadom po ďalších osobách, ktoré kývnutím pozývala k sebe. Všetci naokolo sa stále správali pokojne a úctivo. 

Zástup časom zredol a zmizli aj mnohé kvety a bylinky z košíka. Ktovie či v nich neboli ukryté tie podivné bytosti,  ich osudy a túžby. A či práve to im nedávalo liečivú moc a silu, zauvažoval. 

Zrazu zacítil, že tentoraz pozerá na neho a pozýva ho k sebe. Nedal však okoliu najavo, že ju poznal. Pobadal, že si neželala, aby sa teraz voči sebe prejavovali osobnou dôvernosťou.

„Aké máš ťažkosti, keď si tu ?” spýtala sa s úsmevom. „Mám bylinky na všetky trápenia mužov. Starých, ale i mladých,” dodala nahlas a bavila sa na jeho rozpakoch. Veta vyvolala viditeľné úškrny viacerých okolo stojacich.

„Milujem jedno dievča,” odpovedal po chvíli a prestal vnímať okolie. „Nemôžem kvôli nej spávať a teším sa na každú chvíľu, ktorú strávim v jej prítomnosti. A keď nie som s ňou, snívam o nej. Chcel by som jej zložiť básne, zaspievať piesne a zvečniť ju v obraze.”

To jej už pozeral priamo do očí. Ona neuhýbala pohľadu.

„Mám kvety a bylinky aj na vyvolanie lásky a aj proti láske, ” povedala pokojne.

„Ale ja sa predsa nechcem z lásky k nej vyliečiť. Želal by som si, aby bola mojou ženou,“ vyletelo z neho náhle.

Zrejme iba on postrehol jej drobné prekvapenie a kratučké rozpaky. No rýchlo sa spamätala a prekryla ich opäť úsmevom. Nad niečím sa potom zamyslela a sa opýtala sa :

„Povedz, budeš ju milovať stále?“

„Áno.”

„Navždy ?“

„Áno.”

 „A budeš jej verný ?“

„Áno.”

Poobzerala sa okolo. „A budeš pri nej aj keď bude stará a chorá ?“ a ukázala hlavou na neďalekú dvojicu bedárov. Starec nalieval do úst nevládnej ženy vodu s darovanými bylinkami.

„Áno,” povedal po krátkom mlčaní rozhodne, aby bolo zrejmé, že súhlas nevyslovil ľahkovážne.

„Tak potom za štyridsať dní príď za tou, ktorú miluješ. Tam, kde si sa s ňou naposledy rozlúčil. A rozmýšľaj dovtedy nad všetkým, čo si doteraz videl, počul a povedal.”

V očiach sa jej zaleskla vlhkosť. Rýchlo sa otočila, sklopila hlavu a chvíľu pozerala do košíka. Potom dala najavo, že očakáva ďalšieho návštevníka ...