PRÍBEH - 9

Učenec 

Štyridsať dní sa zdá byť nekonečná doba čakania pre zamilovaného človeka, no zároveň zúfalo krátka pre pochopenie všetkého, čoho bol v poslednom období svedkom. Čo mal vlastne pochopiť ? Čomu mal porozumieť a prečo to vlastne od neho žiadala ? Svojimi pocitmi voči nej si bol istý. Tam nebolo treba hľadať vysvetlenie. 

Skúšal čas čakania vyplniť písaním veršov. Mnohé sa mu večer pred spánkom zdali pekné i výstižné. No ráno zneli všedne alebo nadmieru hlúpo precitlivelo. A ak aj prežili jeho ranný pohľad, tak vždy si časom spomenul, že myšlienky a obrazy, ktoré v nich použil, už počul, alebo čítal. Po pár dňoch vzdal preto úsilie byť básnikom. 

Miesto snov začal v predstavách hľadať odpovede na otázky ich budúceho spoločného života. Čo ak chcela, aby práve o ňom premýšľal ? Ak by žili spolu, tak kde by to bolo ? V dome jeho otca ? Vo vlastnom dome ? Bude ona chcieť odísť bývať do mesta? Alebo on pôjde za ňou ? Bol ochotný to urobiť, aj keď o živote tam v kopcoch nemal predstavu. Bude však dovolené jemu v tom podivnom svete žiť ? Otázok bolo veľa a vždy večer zaspal skôr, ako našiel odpoveď aspoň na jednu. 

Po ďalších pár dňoch sa vzdal i vytvárania predstáv o budúcom spoločnom živote. Myšlienky sústredil na odhalenie záhad, ktoré ho v poslednom období obklopili. Snáď ju aspoň tým zaujme, poteší a nesklame.

Vrátil sa k minciam. Možno tie budú kľúčom k poznaniu, ku ktorému mal dospieť. Prezeral ich znova a znova a snažil sa vžiť do myslenia ich tvorcu. Čo chcel nimi povedať, naznačiť alebo zachovať ? Teraz ľutoval, že nemal priateľa, s ktorým by sa mohol otvorene poradiť a pozhovárať. 

Pri jednej úvahe nad mincami si spomenul na učenca zo školy, bol staviteľom chrámov v meste. Budúcich pisárov a úradníkov učil ako merať pozemky, určiť ich plochu, spravodlivo ich rozdeliť ... Väčšinu žiakov tieto vedomosti však príliš nezaujímali, no on bol iný.

Raz si v škole na doske nakreslil kopček z guľôčok. V každom vyššom rade ich bolo o jednu menej a na vrchu bola už iba jedna. „Myslím, že viem ako zistiť bez spočítavania ich počet,“ povedal onedlho učencovi a ukázal mu postup. Využil v ňom poznanie pre vypočítanie plochy trojuholníka, ktorý ich naučil. 

Staviteľa chrámov tým zaujal. Venoval mu preto svoj voľný čas a naučil ho viac, než ostatných. No ani tieto vedomosti a ani vrodený bystrý úsudok mu teraz pri minciach nepomáhali.

Váhal či za ním ísť. Nemusel si ho predsa pamätať. A mohol by ho i vysmiať. No keď sa ani o pár dní nepohol v riešení záhady mincí, odhodlal sa staviteľa navštíviť.

Ten ho napodiv ihneď spoznal a vôbec neodmietol prosbu poradiť mu. Stretli sa vonku na nádvorí jedného z chrámov, ktorý práve opravoval. 

Rozhovor začali viesť už cestou do pracovne a staviteľ sa počas nej našťastie vypytoval iba na všedné veci. Ako sa má a ako je spokojný so svojou prácou pisára. 

Mincu preto vytiahol a ukázal až vo vnútri budovy. Zo zmeneného správania muža ihneď zistil, že sa rozhodol správne, urobiť tak až teraz a bez svedkov. 

Ten totiž zrazu veľmi zvážnel a očividne prekvapený opakovane podrobne prezeral mincu na svetle prenikajúcom z okna. Pritom buď nervózne chodil alebo nehybne stál. Dlho nič nehovoril, až kým sa nakoniec neopýtal otázku, ktorú mladík očakával. Mal preto pripravenú aj odpoveď, i keď nie úplne pravdivú.

„Kto ti ju dal ?”

„Jeden z neznámych jazdcov. Stretol som ich za mestom na kopcoch a poradil im s cestou. V meste neboli.“

Mlčal a skúmal, či je jeho odpoveď dostatočne dôveryhodná. Nezvykol klamávať.

„Ako vyzerali ?”

„Tak obyčajne. Iba ich veliteľ alebo vodca mal veľkého a krásneho koňa. Ešte som takého nevidel.”

„A nič viac od teba nechceli ? Nič viac sa vtedy neprihodilo ?“

Dúfal, že s kľudom a presvedčivo odpovedal, že nie.

Muž sa nadýchol. Očividne nad niečím váhal, rozhodoval sa.

„Dobre,“ povedal nakoniec. „Počkaj tu, prinesiem a ukážem ti niečo ... ”

Po dlhšej chvíli sa vrátil s neveľkou truhlicou. Bola z dreva a už na pohľad veľmi stará.

Otvoril ju. Vo vnútri sa nachádzali kovové meradlo dĺžky mužského lakťa, kovové trojuholníky a kružidlo. Mladík zatajil dych. Neurobil chybu, keď sa rozhodol sem prísť. 

Učenec však z toho všetkého vybral iba v jemnej koži zabalený okrúhly predmet. Opatrne ho rozbalil a položil na stôl. Dopadajúce lúče z okna jasne osvetlili starú mincu. Bola omnoho väčšia ako tá, ktorú priniesol mladík. No na prvý pohľad s rovnakými znakmi.

„Stáročia si tú truhlicu odovzdávame ako jedinú pamiatku na ...“ Trochu sa zamyslel. „Bude to asi na dlhšie, sadnime si, ak máš čas.”

Mladík poslúchol a nedočkavo mlčky prikývol.

„Pamätám si ťa, zaujal si ma v škole. O nejakú dobu by som ťa sám navštívil s ponukou. Vymeniť miesto úradníka za prácu v našom, nazvime to, že istom chrámovom spoločenstve.”

Mladík síce neskryto udivene pozrel na neho, no muž nerušene pokračoval : 

„Možno ťa prekvapím priamosťou a otvorenosťou, no nechcem urobiť chybu, ako jeden z mojich predchodcov. Tak dlho váhal komu odovzdať zverené poznanie, až ho nakoniec nestihol dať nikomu. Preto som ti tú truhlicu ukázal. Keby mi mincu priniesol niekto iný, asi by som ho poslal preč. Pri tebe mi však niečo vravelo, že tvoj príchod nebola vec náhody. Veď som vravel, že sám som chcel ísť onedlho za tebou. Čo ak ty si nakoniec ten, kto môže znovu objaviť pravý význam predmetov v nej.“

Odmlčal sa, ale iba na chvíľu.

„Truhlica je z obdobia zbúraných chrámov. V meradle, uhloch a poznaní, ktoré sa stratilo, boli ukryté posvätné rozmery chrámov. Ich poloha voči hviezdam. Umiestnenia otvorov a oltárov. To všetko sa stratilo. Zabudlo.“

„Takže s vysvetlením toho, čo si priniesol ti nepomôžem. Sám som dedičom otázok. A mám obavu, že rokmi skôr strácame poznanie a počet otázok bez odpovedí narastá ... Aj tá truhlica je toho dôkazom. Ten, kto ju vytvoril a naplnil, vedel, čo znamenajú miery, dĺžky a uhly v nej uložené. A vedel aj význam toho všetkého.“

„Bez poznania nám ale ostali iba bezduché predmety a vedomosti. Staviame chrámy a svätyne, no nevieme, prečo musia mať predpísané rozmery. Prečo musia byť orientované voči slnku tak, ako sa tradíciami dochovalo. Nevieme čo znamenajú pomery šírky dverí a okien voči vzdialenosti k oltárom...”

Muž sa odmlčal, akoby tak dal najavo, že teraz je rad na mladíkovi, aby prezradil viac. Ten práve nadobudol pocit, že ani muž sediaci oproti nemu nemá priateľa, s ktorým by sa mohol otvorene rozprávať. No o čom, nemal tušenie. Nič z toho, čo sa dozvedel, mu neprichodilo tajné či dôležité. 

„Bol som na kopcoch stratených chrámov. S Bylinkárkou.” Odmlčal sa a sledoval, ako jeho slová na muža zapôsobia. Stále opatrne zvažoval, čo môže prezradiť.

Našťastie sa zdalo, že poslucháča nezaujímali jeho citové vzťahy. Uvidel síce isté prekvapenie v očiach, no muž si zrejme povedal, že bez zbytočného vypytovania a naliehania sa dozvie viac.

„Je to tam zvláštna krajina...” Odmlčal sa. Niečo v mysli ho stále vystríhalo byť opatrný. Ktovie ako by tú krajinu vnímal učenec, pomyslel si. Spomenul si na jej slová.

„Čím ?“ opýtal sa ten so záujmom.

„Že je úplne obyčajná. Pekná. Vôbec nie taká, ako mi o nej všetci vraveli. Veď ako vidno, vrátil som sa odtiaľ celý a zdravý.“ 

„A pastiera si videl ?” 

„Nie...” odpovedal a zamyslel sa. Prečo si sám doteraz nepoložil túto otázku.

„Už pár rokov ho tu totiž nik nevidel, odkedy ... Odkedy sa tu objavuje tá ženská ...”

Posledné vety i naznačená súvislosť medzi zmiznutím pastiera a príchodom dievčaťa, mladíka čímsi zaskočili. 

V meste sa o neprítomnosti pastiera totiž vôbec nevedelo. Asi z vážnych dôvodov táto skutočnosť zostala chrámovým tajomstvom. Tradícia každoročného obetovania zvierat sa totiž neprerušila, takže ju zrejme kňazi zachovali obetovaním zvierat zo svojich stád.

Jedine takéto vysvetlenie mu teraz prichádzalo na um ako najvhodnejšie.

Uvedomil si ale zároveň aj ďalšiu a pre neho dôležitejšiu vec ... Učenec Bylinkárku očividne nevnímal ako pekné dievča, skôr naopak.  A určite nebol vo svojom okolí sám, čo zdieľal takýto názor.  A ani ju nenazval pastierovou dcérou. To ho znepokojilo a zmiatlo. Ešte šťastie, že mu neprezradil o ich vzťahu viac.

„Naozaj si dostal od jazdcov iba jednu mincu ?“ prekvapil ho nečakanou otázkou muž. Pozeral pri tom uprene na neho a odpoveď preto zrejme pokladal za veľmi dôležitú.

„Dal by niekto za drobnú radu viac ?“ odpovedal mladík protiotázkou. Vyhol sa ňou priamemu klamstvu, čo mu umožnilo opätovať priamy pohľad.

„To nie, ale ...“ odpovedal učenec a odvrátil zrak, akoby nechcel odhaliť pohnútky, ktoré ho k otázke viedli. V jeho hlase zaznelo sklamanie.

„Je to však divné ... Isté proroctvo totiž vravelo, že ten kto znovu získa stratené poznanie, bude vlastníkom tridsiatich strieborných mincí.“

Našťastie muž posledné slová vyslovil už zamyslene pozerajúci cez okno a tak nepostrehol, ako mladík na chvíľu zmeravel. Vzápätí sa však dokázal aj rýchlo spamätať a rozhodol sa využiť skutočnosť, že v očiach učenca už asi prestal byť očakávaným vyvoleným. Nemienil sa prezradiť pri ďalšej nečakanej otázke.

Nečakane vstal a nesmelo naznačil, že sa chce rozlúčiť.

„Niečo sa vo svete mení...” pokračoval stále zamyslený muž, ktorý si ani nevšimol jeho úmysel. „Zmiznutím pastiera aj kňazi v chrámoch stratili niť s minulosťou, ktorá dávala zmysel obetovaniu zvierat. Teraz je to iba bezduché zabíjanie. Sú na tom rovnako ako my, stavitelia chrámov. Dodržujú naučené poznanie, zvyky a tradície, no nechápu ich pôvod a príčiny vzniku ...”

„Akoby niečo vo svete končilo. Ale nik nevie, čo príde namiesto toho nové ...” dokončil úvahu s náznakom očakávania, že jeho spoločník mu pomôže hľadať odpoveď. Prestal sa už venovať dianiu za oknom.

„A čo ak to nové, čo má prísť, má byť vláda lásky ?” ozval sa po chvíli ticha mladík, ktorého mužove reči zastavili v odchode. Ani sám nevedel prečo mu tá myšlienka prišla na um a prečo ju povedal. Spomenul si iba, čo videl a prežil na kopci. Vzápätí sa však zarazil. Veď takto by z Nej vlastne urobil bohyňu ... A mal on právo svoj obdiv k nej vnucovať iným?

„Vláda lásky ? ...” zopakoval učenec a okrem prekvapenia sa dal z jeho slov vycítiť i závan posmechu z mladíckej naivity, ktorá verí v dobro sveta a dokáže pozerať na svet ešte neskazeným pohľadom. Potom sa ale zarazil a odmlčal, asi si niečo uvedomil a rozhodol sa nebyť  voči mladíkovi povýšenecký. A možno ho nakoniec aj niečím otázka zaujala, lebo znova začal chodiť po miestnosti a dokonca si pritom nahlas sám pre seba občas opakoval počuté slová: „Vláda lásky ..., ... vravíš vláda lásky ..., ... hm ...“  Teraz už bolo vidno, že úporne premýšľal a hľadal odpoveď.

Život ho naučil a vyžadoval riešiť vecné a viditeľné problémy, v jeho svete čísiel, rozmerov a dĺžok malo všetko hmatateľný zmysel a význam. Toto však bolo niečo iné ...

No bol zároveň aj staviteľom chrámov a nehmatateľný svet, pre ktorý ich staval, ho tiež ovplyvnil. S rozumom a chladnou úvahou preto po dlhšej dobe chodenia pokračoval v rozmýšľaní nahlas a do úvah tak zapojil aj mladého spoločníka.

„Dobre teda, pripustime, že láska je najmocnejšou a najvyššou silou v celom svete. Prečo je potom ale na svete zlo a nespravodlivosť ?“ Otázka, ktorú položil a tón hlasu, ktorým ju vyslovil prezrádzali, že napriek svojmu svetu čísiel, si ju zrejme neraz kládol i on sám. Ale nielen vtedy a nielen teraz v tejto miestnosti, nebol jediný, kto na ňu nevedel odpoveď.

„A ak aj pripustíme, že pre neznámu nedokonalosť toho sveta, alebo z dajakého iného dôvodu, zámeru niekoho, niečoho, čo my nechápeme, je tu dovolené aj zlo, ako by malo byť láskou potrestané ? Dobro môže byť láskou odmenené, ale čo so zlom ? A zákon odmeňovania a potrestania musí byť rovnocenný a jasný. Nemenný pre každého rovnako, aby bol spravodlivý, nemám pravdu ?“

Mladík váhavo prikývol, všetko znelo zatiaľ jasne a rozumne.

“Vraví sa, že oko za oko, zub za zub je nakoniec tým najspravodlivejším zákonom ... No sami vidíme, že koľko je okolo nás takých, ktorých počas celého života takýto trest nepostihne, skôr naopak. Kňazi preto tento zákon presunuli do posmrtného života ... a tak všetku konečnú spravodlivosť postavili iba na viere v posmrtný život.“

“No dobre, bolo by teda ale aj potom, trebárs aj v posmrtnom živote, správnym prejavom moci lásky to, že zlo by odplácala zlom, aby ho takto trestala ? Dala by mučiť a trápiť toho, kto mučil a trápil iných ? Nestala by sa tak aj láska nakoniec zlom ? V čom by sa potom od neho líšila? “

„Veď čo ak zlo niekto spácha neúmyselne, alebo dokonca z lásky k niekomu ... Môže byť potom prejavom spravodlivosti iba trest oplácania viny bez možnosti odpustenia ?“

„A zasa naopak, hádam len nebude konečným prejavom moci lásky bezhraničné všeobecné odpustenie pre každého. Veď by to zas bolo úplne nespravodlivé voči tým, ktorí trpeli a bolo im ubližované.“

„Nie, láska z rozumového hľadiska nemôže byť najvyšším vládcom,” dokončoval učenec svoje úvahy. „Láska, ale ani zlo, nedokážu a nemôžu byť nestrannými a spravodlivými sudcami a vládcami ... Veď milujúci rodič previnilému potomkovi odpustí omnoho viac ako cudzí, rozvážny a spravodlivý sudca.“

Mladík ticho a zarazene stál. Chápal síce všetkému čo počul, no mal aj pocit, že v úvahe učencovi niečo uniklo. Dnes ale netušil čo, vedel iba, že teraz už nemal chuť pokračovať v rozhovore. Pripomenul si nedávne pocity nedôvery a obáv z nečakanej otázky. 

Našťastie aj muž sa už prestával rozohňovať. Zrejme i on zistil, že ešte dlhú dobu si bude musieť utriasať v mysli všeličo z toho, čo dnes povedal i nepovedal.

„No tak vidíš, mladý muž, miesto záhady mince, sme nakoniec riešili vidíš čo ... a možno to mal byť nakoniec pravý dôvod tvojej návštevy. Je to na dlhú debatu pri víne. Určite si o tom ešte dakedy pohovoríme. Navštív ma niekedy v podvečer...” dopovedal, keď si konečne všimol jeho úmysel odísť a urobil rukou znak rozlúčky.