PRÍBEH - 10

Chrám

„Neboj sa, dnes večer a celú noc nebudú žiadne čary,“ povedala na privítanie, keď sa konečne po dlhých dňoch stretli.

„Budeme len my dvaja. Jeden pre druhého. Ale nebudem dnes ešte tvoja, “ skrotila hneď na začiatok jeho očakávanie.

„Veď určite nechceš, aby som bola nútená zmeniť sa na škaredú, že ?” žartovala napoly vážne, keď na ňom uvidela neskrývané sklamanie.

„ ... a už pšššt ...“ zastavila ho skôr, ako stihol otvoriť ústa s otázkou alebo námietkou. A už vôbec ju nezaujímalo o čom po celý ten čas, čo neboli spolu, premýšľal. Ani k čomu dospel. Rýchlo pochopil, že dnes v noci sa tak skoro asi k slovu nedostane. A rýchlo aj zistil, že slová od jeho úst vlastne ani neočakávala.

Napriek tomu, že nerobila žiadne čary, to čo spolu prežívali, mu ako čarovné a zázračné pripadalo. Boli opäť na kopci a celistvý mesiac s hviezdami na jasnej oblohe osvetľoval krajinu. Noc bola teplá a kľudná.

Zaspali až nad ránom, no zobudila ho už onedlho. 

„O chvíľu vyjde slnko,” oznámila bežnú každodennú udalosť. Prekvapene preto na ňu rozospatý pozrel. Prvé lúče práve zjasňovali obzor.

„V okamihu začiatku dňa práve tu popravili mudrcov.” Hovorila to rovnako nezúčastnene, ako pred chvíľou ohlásenie príchodu dňa. Uvedomenie si udalosti a miesta, kde sa nachádzali, ho precitlo.

„Preto neuvideli, čo sa udeje teraz.” Prekvapene na ňu pozrel. „Áno, večer som povedala, že v noci nebudú žiadne čary..., teraz ale východom slnka už noc predsa končí.” Svojou odpoveďou opäť predbehla jeho otázku a hlavou mu prebleslo, že sa stále nedostal poriadne k slovu. Život vedľa ženy vskutku prináša podivuhodné skúsenosti, najmä ak tá žena vie uhádnuť myšlienky a otázky. A ak si vie na ne aj sama odpovedať, tak je muž po jej boku občas naozaj dlhú dobu iba nemou tvárou.

Dajaké podivné veci sa však skutočne začali diať aj okolo nich. Spočiatku počul iba nejasný zvuk, aký vydávajú drobné kamienky kotúľajúce sa dolu svahom. O chvíľu uvidel, čo ho spôsobilo. Boli to stromy. Vyrastali a mohutneli v kruhu po obvode vrcholu kopca.  

Keď slnko vyšlo celé nad obzor, vytvárali už súvislú ohradu, prerušenú iba zreteľnými medzerami na stranách východu, západu, severu a juhu. Nakoniec sa koruny stromov nad celým priestorom spojili do zelenej klenby.

„Chrám večného života...” povedala s úctou a rozhliadala sa. Aj on dlho hľadel užasnutý. 

„Aký význam majú smerovania otvorov ? Sú orientované podľa slnka ...“ opýtal sa, lebo si spomenul na staviteľa chrámov. Konečne prehovoril.

„Možno ťa prekvapím, ale nijaký,” pousmiala sa. „Vlastne aj tvar chrámu a jeho mohutnosť sú nepodstatné. No keď sa v minulosti zjavoval len ako nádherný les, málokto si ho všimol a uvedomil jeho moc. V podobe, ako je teraz, o jeho moci a dokonalosti už nik nepochybuje. Ľudia potrebujú vidieť zázraky, záhady a klam, aby uverili niečomu, čo by malo byť v ich živote samozrejmé.”

Slnko pomaly mizlo z východného otvoru. Chrám sa ponoril do zeleného šera, len tenké lúče prenikali úzkymi štrbinami medzi kmeňmi.

„Škoda, že tu nie je pastier,” poznamenal akoby len tak pre seba. Bol zvedavý, čo odpovie. Opäť sa usmiala : „Čoby nie, je tu ...“ Obzeral sa dokola, no stále nikoho nevidel. Spýtavo na ňu mlčky pozrel. „Je tu, ale nie v podobe pastiera. Jeho poslanie pastiera sa v tomto veku skončilo. Pamätáš si predsa, čo som vravela o kukle a motýľovi.“

Sám nevedel, či ho takéto vysvetlenie pastierovho zmiznutia ukľudnilo, alebo ešte viac zmiatlo. Predstavu, že ... radšej nedomýšľal. Snáď sa časom dozvie viac.

„A prečo sa vlastne volá chrám večného života ? To tu naozaj človek môže žiť večne?”

„To nie. No chrám v istých chvíľach otvára cestu k prameňu večného života. To však neznamená, že ten, kto sa z neho počas života napije, bude žiť večne v podobe, v akej sa z neho napil. Len jeho vedomie v novom živote si potom bude pamätať predošlé životy. A tak už nikdy nezanikne.“

Prerušila rozprávanie a vykročila k stromom. Mlčky sa začala popri nich prechádzať. Občas sa dotkla listov a konárikov. Podvedome upravovala ich polohu. Už dávnejšie si všimla, že takéto úpravy  drobných predmetov okolo seba, ju upokojovali. Umožňovali jej bez spánku snívať. Byť inou. V každom živote doteraz vždy niečo také prežila. Zrejme tomu bude tak i v budúcich životoch.

Dnes ale nesnívala, dnes sa rozhodovala. Vedela, že od jej rozhodnutia závisí nielen jej  a jeho budúcnosť ... Čo ak on neuspeje ? Čo bude ochotná a schopná pre jeho záchranu obetovať ? A ako on moc, ktorú získa, využije ? ...

Ticho kráčal pár krokov za ňou a obzeral si chrám. Na rozdiel od nej, jeho myseľ nič nezaťažovalo. Napĺňalo ju iba nedočkavé očakávanie a istá bezstarostná zvedavosť.

Po dlhšej chvíli prechádzania sa nakoniec otočila :

„Nechcem byť už sama, ani sama bojovať proti zlu. Chcem, aby si sa predo mnou z toho prameňa napil a aby si bol potom so mnou už večne. Až vtedy budem môcť byť tvoja a budeme už spolu stále. Nielen v tomto svete...”

Pozrel na ňu a po chvíli ju objal. Zazdalo sa mu však, že napriek krásnej a lákavej predstave budúceho spoločného šťastia sa tvárila vážne až smutne. Tentoraz jej svoj postreh povedal.

„Áno, dobre si si všimol. Tá cesta k prameňu totiž vôbec nebude ľahká. Skrýva mnoho nástrah. Ale ty sa z nej v každom prípade vrátiš. Len nikto nevie kedy. A ktovie, či sa ti podarí splniť poslanie. A takisto nik nevie čo sa stane, ak neuspeješ. No teraz ti už viac nesmiem prezradiť.”

„A ani som sa ťa neopýtala, či s tou cestou súhlasíš ..., ale vieš predsa, že dokážem i čítať tvoje myšlienky.”

Usmial sa : „Kedy mám ísť ?“

„O polnoci najbližšej noci bez mesačného svitu. Ak sa tak rozhodneš, príď v ten večer na kraj lesa.”