PRÍBEH - 12

Jaskyňa

Do jaskyne vstúpil opatrne, aj keď v ňom doznievali pocity z lúčenia a prísľuby, že nebude hladný a smädný. A že sa určite vráti. Dávali mu malý pocit bezpečia. 

No nezabúdal ani na nástrahy. Po akej dobe príde na miesto, kedy sa bude musieť rozhodnúť ? Čo ho tam čaká ? Chodba sa rozdvojí ? Roztrojí ? Ako zistí správnu cestu ?

Pri takýchto úvahách nepostrehol, že niekto už stihol spozorovať jeho príchod. Pre niekoho sa stal votrelcom. Budúcou korisťou. 

Jaskyňa sa rozhodla ukázať svoju moc okamžite. Nečakane. Potichu. A zákerne. 

Vzala mu pôdu pod nohami. 

Padal dlho s výkrikom prekvapenia do akoby bezodnej diery. No bez dna bola iba studená voda, v ktorej sa nakoniec ocitol.

Odev ho ochránil chvíľu a potom iba ťažil a umocňoval presiaknutý mokrý chlad. Ten tisíckami ihiel prenikal do tela a spájal sa v ňom s rodiacim sa strachom a zúfalstvom. 

Zima. Strach. Zúfalstvo. A beznádej. Voči ničomu z toho mu Ona ochranu nedala. Nezbavila ho ich vnímania. 

Keď sa vynoril, zalapal po vzduchu. Hruď mu zvieral nemilosrdný chlad. Sťažka dýchal sychravú tmu. 

V krátkych prestávkach nemyslenia a zúfalého plávania sa snažil pochopiť, kde sa ocitol. Prečo sa zrazu nachádzal v neznámej diere a vo vode, ktorá ho ňou pomaly unášala. Posledná jasná spomienka, ktorá sa mu vybavovala, bol obed s rodinou. Otec, bratia a ich ženy i deti. Prečo sa ale na nich pozeral, akoby sa s nimi v duchu lúčil ? Vybavovali sa mu i ďalšie obrazy. Niesol v nich veľa predmetov a kráčal do kopcov. Ale opäť, prečo ? Za kým išiel ?

Nemal čas hľadať odpovede. Myseľ sa neúprosne vracala na vnímanie mrazivej prítomnosti. Zatiaľ bol stále nad vodou, no dokedy vydrží jej neúprosný chlad ? 

Od blízkych stien začul ozvenu svojich splašených výkrikov prerušovaných čoraz hlbším dýchaním. Onedlho krik nahradilo drkotanie zubov a nakoniec vzlykanie. 

Hanbil sa zaň iba krátko. Pomáhalo mu.

Nevedel ako dlho bojoval. No raz nevyhnutne musela nastať chvíľa, keď už nevládal plávať. Keď tíchla i ozvena jeho dychu. 

Chlad i ticho ho uspávali. Prichádzajúci sen ale neprinášal úľavu, lebo prežíval v ňom to isté. Tmu, vodu, chodbu, lapanie po vzduchu, strach ... Poznal ho, snívaval sa mu často. No doteraz sa vždy na jeho konci zobudil.

„Možno preto, že si mal ťažký pôrod. Keby nebolo skúsených žien okolo mňa, asi by si sa udusil,“ spomenul si zrazu, ako sa mu raz matka snažila vysvetliť, prečo mával takéto sny.

Posledná chvíľa vedomej mysle ho prebrala. Pochopil, kde je. 

Ocitol sa v tom, čoho sa vždy najviac obával. Keby sa bál ohňa, bol by teraz v ohnivej diere ...

Vnímal ako mu táto myšlienka okamžite vrátila moc nad telom i mysľou. Niečo sa s ním udialo. Cítil sa ako znovuzrodený. Voda prestala chladiť a nebola už bezodná. Nohami stál po pevnom dne. Vedel zrazu aj kto je, kde je a prečo tam je. Vrátilo sa mu i počiatočné odhodlanie, s ktorým vstúpil do jaskyne. Nedovolí jej zvíťaziť.

Pohol sa vpred.

No jaskyňa sa určite ešte nevzdala, vytušil to. Snažil sa preto neprezradiť a nemyslieť na závery snov. Vedel aká hrôza ich ukončovala a budila ho.

Už po niekoľkých krokoch narazil rukami pred sebou na stenu. Zastal tesne pred ňou. Opatrne pohol nohou dopredu. Tej nestála v ceste žiadna prekážka. 

Zamrazilo ho. Bolo mu už jasné ... Jaskyňa ho odhalila. Spoznala jeho sny až do konca.

Áno, vždy v nich nakoniec došiel k miestu, odkiaľ sa už nedalo ďalej plávať nad hladinou. Bola iba jedna cesta vpred. Cítil ju aj teraz nohami. Iba tam pokračoval otvor. Úzka štrbina, do ktorej sa bude musieť ponoriť. 

V nej sa všetky sny končili. V okamihoch, keď ucítil, že ho neúprosne zovrela a nemal sa kde vynoriť. Ani ako ísť vpred alebo sa vrátiť. 

Budil sa vtedy vždy spotený.

„Kráčaj stále iba dopredu. Nesmieš sa vracať späť a ani dlho váhať a nepokračovať v ceste.“

Spomenul si konečne i na Jej slová. Aký čas ubehol odvtedy, ako ich počul ? 

Zrazu ho ale premkla ešte väčšia hrôza, ako bol strach z otvoru.

Džbán ! Ani raz si naň nespomenul ...

Oprel sa stenu a prehmatával oblečenie. Po chvíli narazil na niečo priviazané na predlaktí. Vydýchol si ... Džbán bol k nemu pevne priviazaný. Nechápal ako to bolo možné, ale na podivné veci si už zvykol. Pre istotu ale džbán už uchopil do dlane. Zovrel mu ju neznámy kŕč. 

Úľava že nestratil džbán mu dodala odvahu. „Neprestaň mi veriť,“ pripomenuli sa mu opäť slová z rozlúčky. 

Vytušil, že nesmie váhať. Jaskyňa by z neho inak určite neodvratne vyplavila všetku odvahu. 

Nadýchol sa a ponoril hlavu pod hladinu ...