PRÍBEH - 15

Zlaté mesto

Nevedel vôbec odhadnúť aký čas ešte takto preležal v člne s pohľadom upretým do nekonečnej hmly.

Z bezmyšlienkovitých úvah, spomienok a možno nakoniec i spánku, ho prebralo až slabé trúbenie. Spočiatku znelo z diaľky. Keď začalo byť čoraz hlasnejšie, bolo zrejmé, že prichádzalo zo smeru, ku ktorému sa plavil. 

Sadnúť sa ale odvážil, až keď ucítil, že čln nepohnuto uviazol na plytkom brehu.

To, čo uvidel pred sebou, ho nadchlo. Priplavil sa k mestu postaveného z jasného bieleho kameňa a vyzdobeného zlatom. Nemalo hradby a preto sa zdalo, že domy a paláce akoby vyrastali priamo z vody. Trochu oľutoval, že sa neposadil v člne skôr, ich odraz na zrkadlovej hladine musel byť úžasný.

Neďaleko neho pristávali ďalšie člny. Na rozdiel od jeho plavidla k nim prichádzali farebne odeté postavy a pomáhali prebudeným bytostiam vystúpiť na breh. Obliekali ich do pestrých odevov a tváre im ukrývali za veselé masky. Potom ich po skupinkách odvádzali do mesta.

Pri ňom nestál nik. Pozrel na seba, jeho telo nebolo sinavé. Už to mu malo dávno napovedať, že nebol zabitý...

Vstal a opatrne vykročil na breh. Odev sa mu okamžite zmenil na pestrofarebný. Po chvíli váhania, keď sa nič ďalšie zvláštne okolo neho neudialo, pobral sa  do mesta aj on.

Svojim vzhľadom a novým ošatením nepútal pozornosť a zapadol do množstva ľudí na jeho uliciach. Nazval si ich tak, lebo až na to bohatstvo a prepych, svet naokolo nepôsobil nezvyklo. Okrem jednej ďalšej skutočnosti, ktorú si o chvíľu všimol. Všetci boli veselí, akoby neboli triezvi. No napriek tomu sa nikto neškriepil, nehádal. Všade vládla veselá nálada, ktorá sa veľmi rýchlo preniesla sa i na neho. Konečne sa cítil po dlhšej dobe spokojne a bezstarostne. Mohol sa sústrediť na prehliadku mesta.

Zdalo sa byť obrovské. Pri dlhom chodení, ktoré ho ale vôbec neunavovalo, zistil, že jednotlivé ulice sú rozdielne. Nachádzal v nich rozmanitosti sveta, o ktorých doteraz počul iba z rozprávaní.

Časom si všimol, že najširšie z ulíc viedli k jednému miestu. Čo ak tam bude prameň, ktorý hľadal, spomenul si konečne na svoje poslanie, bolo by to preň celkom vhodné miesto. Plný zvedavosti a očakávania sa k nemu pobral.

Ocitol sa na námestí, aké nikdy nevidel a akom ani nepočul. Krása bieleho mramoru a zlata i tu vytvárali dlažbu, budovy, stĺpy, fontány, súsošia ... Bolo nádherné.

Obdobne ako chrám večného života, aj námestie malo kruhový tvar. No nielen tým ich podoba nekončila. Aj tu štyri pravidelne umiestnené výrazne najširšie ulice mizli v nekonečných diaľkach. To ho zaujalo. Medzi ulicami boli rozmiestnené honosné paláce. Neodolal svojmu zlozvyku a rýchlo ich spočítal. Medzi každou dvojicou širokých ulíc vždy narátal deväť budov. 

Najživší bol stred námestia. No už po chvíli sklamane zistil, že hlúčiky zvedavcov, ktorí sa tam schádzali, sa nezhromaždili okolo prameňa, ako tajne dúfal. 

Stálo tam iba veľké zvislé zlaté koleso. Po obvode malo kolíky, medzi ktorými boli umiestnené biele mramorové dosky s neznámymi znakmi. Na vrchu nad kolesom z držiaka trčalo ohybné zlaté pierko. Bolo zrejmé, že koleso sa dá rozkrútiť a keď zastaví, pierko určí znak. Čo bolo zmyslom toho všetkého, ešte nevedel a ani netušil.

Teraz sa však k niečomu, k čomu to všetko slúžilo, určite schyľovalo. Ku kolesu totiž pristúpil obtlstlý muž. Bol zjavne stále rozjarený z vína, ktoré v ňom ešte nestihlo vytriezvieť. Tváril sa preto veselo a uvoľnene, ale v jeho očiach postrehol obavu. Zaujalo ho to, no vtom spozoroval niekoho, kto ho tu prekvapil ešte viac...

Vedľa muža stál jazdec. Spoznal ho ihneď ... bol to OSUD. Mlčal a prizeral sa na muža. No zdalo sa, že jazdca nik z prítomných nevnímal. Všetci hľadeli iba na dianie pri kolese. 

Muž ho už rozkrútil. Bolo ťažké a točilo sa dlho. Obtlstlá postava sa medzitým menila na ustráchanú figúrku, ktorá teraz už ani neskrývala svoje obavy a nervozitu. Prezrádzali ich žmolenie rúk a kvapky potu na plešatej hlave. Zavládlo ticho.

Koleso konečne zastalo a všetky oči naokolo sa upreli na políčko označené zlatým pierkom. Mlčanlivé napätie a obavy vystriedala vytrysknutá úľava a radosť nielen muža, ale aj prítomných. Z nervózneho pupkáča sa stal oslávenec, ktorý sa, napriek svojej váhe, razom ocitol na rukách priaznivcov. A v jeho rukách sa ešte rýchlejšie objavila čaša s nápojom. Dav ho  následne so spevom i krikom radostne odnášal k bráne jedného z palácov.

Rozmýšľal čoho sa stal vlastne svedkom a či znak na bráne paláca bol rovnaký, ako znak označený na kolese. Zvedavosť v ňom nakoniec rýchlo zvíťazila a vykročil k jazdcovi.  Prihovoril sa mu priamo, ako ku starému známemu, ktorého opätovne stretneme po krátkej rozlúčke v cudzom meste :

„Čo sa to tu udialo ?“

„Ten pupkáč si vytočil dĺžku času a palác, v ktorom počas tej doby bude žiť. Vyšlo mu celkom pekné vysoké číslo, tridsaťtri, preto sa tak radoval.”

„Takže tridsaťtri rokov, či akej doby, tam bude žiť ?“

Jazdec sa usmial : „Tak málo by si mu doprial ? To by sa tak neradoval ... vynásob to 666 krát a dostaneš dobu tvojho sveta, po ktorú tu bude žiť. Potom sa opäť dostaví ku kolesu.”

„Všimol som si ale jeho nervozitu. Prečo? Sú aj čísla so zlými palácmi ?“

„Nie, všetky čísla vyhrávajú. A v každom paláci je dostatok jedla a pitia, ktoré neublížia, práve naopak. Aj dostatok žien pre mužov a mužov pre ženy. Nie sú tam ani choroby a ani smútok. A predmety umenia, ktoré potešia ducha a myseľ každého.”

„A je tam aj láska ?“

„A vieš, že si prvý, ktorý sa tu na to pýta ? Ale odpoveď si preto vieš domyslieť sám...”

„A ako sa odtiaľto dostanem ?“

„Tak na to sa opýtaj správcu ... sedí neďaleko v kamennom domčeku. Taký malý muž s piskľavým hlasom, určite ho už poznáš. Ale možno bude v inej podobe, tak sa nezľakni.“ 

Jazdec sa uškrnul. „Vieš dobre, že OSUD sa rád zahráva s každým. Ani  ZLO občas neunikne mojej škodoradosti, prekvap ho.”