PRÍBEH -17

Poznanie

Vládca spomenul, že má možnosť splniť jedno želanie a on by ho svojou zvedavosťou minul na odpoveď záhady prázdneho políčka. Čo mu ONA vravela ? Neodbočuj zo svojej cesty ... Cítil, že teraz musí prehovoriť rýchlejšie, ako muž na tróne. 

„Hádanku som vyriešil, tak teraz ty splň moje želanie. A to je, aby si ma pustil von, na cestu mne určenú,“ vyslovil náhlivo a priamo svoju požiadavku.

Muž na tróne sa nespokojne, až nahnevano, zavrtel.                                                      
„Nie, nepustím... Mňa tu predsa nezaväzujú žiadne sľuby a prísahy, robím si tu čo ja chcem. Nevidím dôvod, prečo by som tak mal vykonať. A okrem toho, nik nemá vopred určenú cestu a ja som ešte zďaleka neukončil svoju ponuku.”

Poslednú vetu už dohovoril v novej podobe. V nej mal na sebe odev, ktorý mladík veľmi dobre poznal. V jeho meste v ňom chodievali učitelia a učenci. Aj osadenstvo siene sa zmenilo. Miesto vyžratých požívačov života sa objavili asketické postavy mužov a žien oblečené v prostých odevoch. V rukách mnohí z nich držali nástroje na písanie, kreslenie i tvorbu sôch, hudobné nástroje, pravítka, kružidlá a aj iné náradia a predmety, ktorých význam ani nepoznal.

„Už dávno som si ťa všimol, zaujal si ma svojou bystrosťou a umom a ani pri hádanke si ma nesklamal. Trochu som ťa skúšal, keď som ti ponúkal prízemné pôžitky života. Obstál si v skúške. Máš pravdu, život sa dá vyplniť i zmysluplnejším spôsobom. Miesto hýrenia v jednotlivých palácoch ti ponúkam hľadanie, tvorbu a poznanie. Odhaľ tajomstvá sveta, v palácoch sú predmety umožňujúce vidieť do diaľky nebies i do vnútra vecí. Keď získaš dostatok poznania, výnimočne ti predsa len umožním dočasne sa vrátiť späť a získať nesmrteľnosť svojmu menu. A spomeň si, už som ti raz nedávno dal prostredníctvom niekoho ponuku vstúpiť do jedného spoločenstva a neklam, že ťa to nepotešilo a nezaujalo. Pozri sem...” 

Pred mužom sa odkiaľsi odrazu nabrala truhlica, stará a drevená. Okamžite ju spoznal a ihneď vytušil, čo obsahuje.

„Aby si mi veril, že neklamem, tak vedz napríklad, že táto miera...“ ukázal muž na meradlo dĺžky lakťa v truhlici, „bude použitá pri tejto stavbe.”

Rukou mávol pred sebou. Všetko okolo zmizlo a vzápätí sa pred nimi objavil obrovský pravidelný kamenný kopec.

„Ľudia tú stavbu raz nazvú pyramídou a vložia do jej rozmerov číslo kruhu. To ale nebude jej jediné stratené tajomstvo, ktoré ich potomkovia po storočiach odhalia. Pravé tajomstvo, ktoré je už teraz navždy pre ľudí stratené, sa ukrýva práve v tejto miere. Poviem ti ho, aby ti verili, že si tu bol, lebo ľudia neveria príbehom, iba tomu, čo môžu odmerať a porovnať. Dĺžka miery, ktorú nazvú lakťom, je obvodom kruhu a polomer tohoto malého kruhu keď znásobíš 2, potom 3 a tak ďalej až postupne až 12-timi, tak potom dostaneš obvod zeme na ktorej si žil, lebo tá má tvar gule.”

Mladík mlčal. Spomenul si na pocit zvedavosti, ktorý mal pri učencovej truhlici. Aj teraz so zaujatím prezeral mieru. Jemné rysky označovali polovicu, tretinu, štvrtinu ... až dvanástinu jej dĺžky.

Muž si jeho záujem všimol a akoby sa sám nechal uniesť tým, čo vravel, vzal z truhlice ďalší predmet. Mal trojuholníkový tvar a vytváral uhol. Opäť mávol rukou a pred očami sa im zjavila iná stavba. Tvorila ju vysoká obruba bieleho kamenného múru postavená dookola zeleného kopca vytvoreného človekom.

„Názov tejto stavby na jednom severnom ostrove ľuďom vymizne z pamäti, no po mnohých tisícročiach ju znovu objavia. Cez malý otvor, v čase zimnej rovnodennosti, do jej zamurovanej chodby s oltárom, na krátku chvíľu, iba raz za rok, preniká slnečné svetlo. Všetci zabudnú na dôvod vzniku stavby. Keď sa vrátiš späť, môžeš im prezradiť jedno tajomstvo s tým svetlom spojené. Doba osvetlenia chodby sa rovná dobe, za ktorú príde svetlo zo Slnka na Zem a späť. Stačilo pri stavbe iba dodržať tento pomer šírky otvoru a vzdialenosti chodby. No tomuto ti spočiatku vôbec nebudú veriť, až pokiaľ sa nepresvedčia i na iných chrámoch, že to platí aj tam a že sa to týka i iných hviezd a chrámov im zasväteným.

A ešte ti poviem jedno tajomstvo. Nielen svet v ktorom žiješ, je plný života. Každé nebeské teleso, na ktorom je život, má na oblohe súputníka k nej obráteného stále rovnakou stranou.”

Nastalo ticho a čakanie na odpoveď ponuky. Aký je význam slnečných otvorov v chráme večného života, pýtal sa JEJ plný zvedavosti predsa aj on vtedy. Nijaký... tak znela jej odpoveď.

„Nestojím už o toto poznanie, opakujem, pusti ma preč,” odpovedal nakoniec rozhodne.

„A ja opakujem, prečo by som mal ?“ odpovedal mu namrzene muž. Zrazu bol opäť už vo svojej pôvodnej podobe na tróne a aj podoba siene  sa vrátila k svojmu zrejme pravému honosnému a požívačnému zovňajšku.

„Musíš ma pustiť, poznám dôvod prečo tak urobíš a možno to nakoniec urobíš rád,” ozval sa zrazu mladík sebavedomo. Ten kôň, jediné zviera, ktoré tu videl a na ktorom sedel OSUD, mu pomohol niečo odhaliť. „A urobím ti láskavosť, neprezradím ti ho verejne, ale iba tebe a bez svedkov ...”

„Dobre teda,” povedal po chvíli váhania vládca. Zopakoval prudké gesto a tentoraz naokolo všetko zmizlo. Ostala pod nimi iba nekonečná zlatá rovina a starý známy malý muž prehovoril piskľavým hlasom : „Tak vrav, prečo by som ťa mal pustiť.”

„Lebo ak tu zostanem, tak každému novému, kto sem príde a skôr ako stihne zakrútiť kolesom, prezradím a vnuknem želanie, ktoré mu nebudeš vedieť splniť. A to bude postupne koniec tvojej vlády a moci tu. Pochopil som, že pokiaľ niekto nezakrúti kolesom, nemáš nad ním úplnú moc a tú nemáš ani vtedy, keď predtým vysloví nesplniteľné želanie. Dáš niekomu lásku ? Nie. Áno viem, tí čo sú tu, už na ňu zabudli, alebo ňou nazvali orgie, ktoré v tých palácoch zažívajú. Ale prídu noví, ktorí síce neveria na večnosť, no na lásku, ktorú určite prežili, už po mojich slovách nezabudnú. A to ťa tu zničí. A okrem toho, dáš im stromy, kvety a zvieratá? Nie, lebo nemáš moc nad ničím živým, nad ničím a nikým, čo nevie vedome konať zlo. Máš moc iba nad mŕtvymi vecami a nad ľuďmi, lebo iba oni vedia rozoznať dobro a zlo a robiť zlo ... Tak si teda vyber, či si ma tu ponecháš. Veď čo ak počet tých, nad ktorými nebudeš mať moc dosiahne o jedného viac, ako je číslo vládcu ... A nezabudni, je tu so mnou aj OSUD a ani ty nevieš, čo to môže pre teba znamenať,“ dodal zrazu tentoraz on dôverne i tajnostkársky. 

Napriek okázalo priateľskému tónu, ktorý tentoraz zaznel z jeho slov, sa zamračený pohľad muža nezmenil. Práve naopak, stal sa už neskryto zlostným a výhražným. No mladík sa naďalej nepohnuto sebavedome pozeral mužovi do očí. Ktovie prečo si práve teraz spomenul na otca a bratov ...

Opäť dlho trvalo, kým nakoniec muž s piskľavým hlasom prehovoril : „Dobre, nech je teda ako chceš, ale pamätaj si, už dva krát si zaprel moju ponuku ...”

Stratil sa a zlatá pláň sa zmenila na nekonečnú šedú rovinu. Inokedy by pôsobila bezútešne, no teraz znamenala slobodu. Keď potom v šedom prítmí zbadal známu siluetu jazdca, vydýchol si. Dostal sa naozaj preč z toho chladného mesta ...

Predsa som len zdedil nejakého obchodného ducha, no že raz budem vyjednávať takýto obchod, tak to by ma ani vo sne nenapadlo, pomyslel si a vykročil smerom k jazdcovi.