PRÍBEH - 19

Mladík po chvíli zamyslene vykročil nahor. Spočiatku sa ešte zaoberal úvahami, čo by sa stalo, keby sa tu ocitol sám bez jazdca a jeho vysvetlenia a rád. V čom by bol teraz múdrejší, čo by urobil inak ?

Po chvíli mu však úvahy vymenili príjemné spomienky. Ako dlho vlastne mu trvalo, kým s ŇOU vyšiel na vrchol ? Vtedy nevnímali čas, chvíľami sa zastavovali, neponáhľali sa. Tešili sa z výhľadov a občas sa navzájom zdôverovali svojimi dojmami.

Aj teraz opäť vnímal pocit lásky, ktorý od NEJ vtedy pociťoval. Bolo to niečo úprimné a dôverné. A spomenul si odrazu i na matku. Aj tá ho mala tak rada, keď bol ešte malý a žila. Ten istý pocit lásky. Zazdalo sa mu, že priam opäť cítil jej hladenie po vlasoch a bol si istý, že to nebol iba klam vánku. A klamom určite nebola ani vlhkosť, čo mu o chvíľu stekala na líci. Takúto stopu mu svojím jazykom na tvári zanechával ich starý dobrácky pes ...

Opäť si pripomenul JEJ slová. Choď cestou lásky... Áno, určite je na správnej ceste, láska ktorú v živote dostával, ho začala sprevádzať. Veselší a odhodlanejší vykročil nahor, ovládla ho nedočkavosť. Ukázalo sa aj, že jazdec mal pravdu, ani rýchlejší krok pri stúpaní ho vôbec neunavoval a neťažil ...

No práve to v ňom po chvíli vyvolalo podozrenie, aké mával vždy, keď sa veci javili ľahké a bezproblémové. Cesta nahor určite skrývala nástrahu. Bol by to zázrak, keby mal teraz pred sebou už iba rýchly a víťazný koniec putovania. Čo to vravela ? Posledná skúška bude najťažšia ... a tušil, že tá ho ešte len čaká.

Zrazu ho pochytila istá obava. Čo ak zistí, že napriek tomu, že už vystúpal viditeľný kus kopca, vrchol pred ním bude stále v rovnakej vzdialenosti ? Nejaké čary a kúzla ho budú robiť nedostupným a posúvať ho nahor. Bude to daň za to, že necítil únavu a námahu. Čo potom ? A čo to bude znamenať ?

Váhavo sa pozrel späť na prejdenú cestu a s obavami sa pozrel i na vrchol. Vydýchol si, bol k nemu určite bližšie, ako vtedy, keď stál na úpätí. Nástrahu vzďaľujúceho sa cieľa nebude musieť teda prekonávať...

A aby jeho uspokojenie bolo dokonalé, spomenul si, že na práve na tom mieste, kde sa nachádzal, dakedy s ŇOU sedel. Pekný oválny balvan, vtedy im obom a teraz jemu, sa akoby sám ponúkal sadnúť si a rozhliadnuť sa. Hoci oddych nepotreboval, urobil tak a začal sa venovať spomienkam i predstavám. V tichu nerušenom už ani padajúcimi kamienkami, ktoré doteraz uvoľňoval svojimi krokmi.

Po chvíli ho popri speve vtákov zaujal tenký piskľavý zvuk. Nie, tentoraz to nebol ten nepríjemný hlas, počul iba tenké piskotanie niečoho, čo sa nachádzalo veľmi blízko neho. Pozorne sa zadíval. Na konáriku  kríka, neďaleko jeho hlavy, takto na seba upozorňovala drobná myška. Pozreli sa na seba a napodiv, vôbec sa jej nezľakol. Práve naopak. Aj v očiach malého hlodavca postrehol šibalstvo. Určite by ju teraz dokázal pohladiť a poškrabkať nechtom za uškami. A ona by sa pri tom pravdaže prikrčila a slastne by si to vychutnávala. Plný príjemnej predstavy opatrne zdvihol ruku. Myška sa mu uprene pozrela do očí...

Zrazu prudko odskočil a ruku stiahol. Do mysle a hrude mu náhle vrazila dýka. Dýka spomienky ...

„Zabi ju !!! Zabi !! ...“ vykríkla jeho mama, keď ju vyľakala spoza truhlice vybehnutá myš. Tá sa po chvíli už krčila v kútiku, zle sa v ňom papekom triafala, takže nakoniec ostala ležať iba polootrasená a poloomráčená. Stále pripravená rýchlym a splašeným pobehovaním v preteku o život opäť vyvolať matkinu paniku a strach.

Opatrne myšku nabral na medenú lopatku, vynesie ju von a vyhodí preč. Jeho úmysel ale zastavil krik osoby, osoby ktorú mal rád a ktorú doteraz vždy poslúchol. „Hýbe sa, ona sa hýbe... Vypadne ti, utečie ti pod truhlicu ! ... kam to s ňou ideš ! ... Hoď ju rýchlo do ohniska !... Počuješ !!“

Váhavé kroky dieťaťa nakoniec podišli k ohňu, už doháral, ale jeho žeravé uhlíky stále svietili. Rovnako svietili zrazu aj malé oči, ktoré prebrala horúčava sálajúca spod lopatky. A on sa tými svojimi, s ľútosťou, ale i zvedavosťou pozeral, ako sa neohrabané pazúriky ešte stále zúfalo snažia zachytiť každej nerovnosti na čoraz viac a viac sa nakláňajúcej šikmej ploche lopatky ... Márne. Svoj nerovný boj nevyhnutne prehrali. Myšací život skončil po krátkej dobe v dohárajúcom ohnivom pekle vytvorenom z ľudského strachu a chlapec si s prekvapením uvedomil, že v tej chvíli už necítil ľútosť, ale iba akúsi naplnenú detskú zvedavosť, ktorá nakoniec naklonila lopatku...

Tá spomienka v ňom pri pohľade na hlodavca na kríku ožila a vracala sa mu takmer vo všetkých podrobnostiach. Okrem jednej. To čo teraz cítil bolo niečo iné ako vtedy. Vonkoncom to nebola zvedavosť a ani obyčajná ľútosť pohľadu diváka nad osudom myšky. Nebola to dokonca ani výčitka svedomia vyvolaná porušením morálneho prikázania. Bolo to niečo úplne iné... Jeho vnútro ovládlo čosi doteraz skryté, čo bolo dávno, pradávno, ešte v telách predkov, uväznené veľmi hlboko a to sa konečne oslobodilo.

Vnímal jej koniec ako niekto, kto ju mal nesmierne a nekonečne rád. Teraz všetko prežíval tak, akoby mu pred očami horel najmilovanejší tvor. Vnútro ho pálilo predstavou spôsobenej bolesti, smútkom, hanbou a ľútosťou za svoj čin a beznádejou z toho, že sa dakedy tohoto pocitu ohňa zbaví. Zapochyboval nad sebou a želal si navždy zaniknúť, len aby na všetko zabudol.

Vynorila sa mu spásonosná myšlienka, čo keď pôjde vyššie a bližšie k prameňu, nebude mu odmenou práve to zabúdanie? Vykročil nahor, no už po pár krokoch zistil, že sa hrozne zmýlil ...

Opäť si na niekoho spomenul, tentoraz na starého otroka v dome jeho otca. Bol to nielen jeho prvý učiteľ, ale i radca. Aj náklonnosť a priazeň, ktorú od neho ako dieťa cítil, sa mu znenazdajky v pamäti vrátili. On ho vlastne prvý učil, že treba byť dobrý, čestný a spravodlivý. Takéto zásady od otca a ani starších súrodencov nikdy nepočul a keby aj, určite by neboli úprimné, výnosné obchody sa predsa s nimi nedali uskutočniť. On im však  uveril a v detskej naivite si predsavzal, že bude takým vo svojom živote. No jeho odhodlanie neobstálo ani v prvej skúške.

Raz pri hre jeden zo starších bratov rozbil vzácnu čašu. Všetci sa hrozne preľakli. Otec ju dostal do daru za protislužby od niekoho veľmi významného, možno od panovníka v ďalekej krajine, lebo takáto čaša sa kúpiť ani nedala. Bola celá priesvitná a nik takú ešte v meste nielenže nemal, ale ani nevidel. „Urobil to ten otrok, čo nás učí ...” povedal po chvíli napätého mlčania najstarší brat. „Keď to budeme hovoriť všetci, nikto mu neuverí. Povieme tak všetci, rozumel si ? Sľubuješ ?” dokončil s dôrazom v hlase a vyhrážkou v pohľade, keď zbadal jeho váhanie a nerozhodnosť. „Je to len otrok, nič viac, len otrok.” On nakoniec prikývol a potichu pritakal. Vynútený súhlas mu bol potom ospravedlnením mlčania pri otcovom zúrivom výsluchu a klamstve súrodencov. Nebude zrádzať slovo a sľub, ktorý bratovi dal, to by nebolo čestné ... Tak ho to predsa učil aj ten otrok, utešoval sa. Odvtedy ho už neuvidel. Až po rokoch sa dozvedel viac o krutom treste a konci, ktorým otec vtedy liečil a zaháňal hnev a svoje rozhorčenie.

Teraz stál na svahu a aj otroka zrazu vnímal ako najbližšiu bytosť. Všetko sa zopakovalo tak ako pri predchádzajúcej spomienke. Tú nezabudol, len sa k nej pridal ďalší oheň v hrudi a hlave.

Pochopil ...

Cesta vpred k prameňu vôbec neznamenala úľavu a oslobodenie. Práve naopak. Bude pridávať ďalšie a ďalšie spomienky. A na všetky znovu prežívané udalosti svojho života bude pozerať novým pohľadom. Pohľadom a pocitom lásky ku každému a všetkému ... Pocit smútku, bolesti a zatratenia pri stúpaní nahor bude iba silnieť a bude čoraz viac a viac živiť aj túžbu a želanie na všetko zabudnúť a zbaviť sa spomienok. Ostane nakoniec stáť na mieste, neschopný urobiť krok vpred z obavy, akú novú spomienku mu vyvolá. Rozhodne sa radšej prijať osud trvalého zániku a zabudnutia na úpätí svahu. Vzdá sa cesty nahor.

Učenec, staviteľ chrámov, sa teda predsa len zmýlil ! Láska nepotrebuje byť sudcom, lebo ona sama o sebe môže byť nielen odmenou, ale i trestom ... a teda možno cez ňu, na rozdiel od Zla, všetkých odmeňovať i trestať a takto súdiť. A preto teda môže byť aj najvyšším duchom tohto sveta ...

Napriek tomuto poznaniu ho však práve preto pochytilo zúfalstvo.

Musíš mi veriť a kráčať stále dopredu cestou lásky... Opäť s pripomenul jej slová.

S námahou a opatrne urobil ďalší krok nahor ...