PRÍBEH - 24

Písmo

Tak, ako mnoho krát predtým, opäť sedel na zemi a písal do prachu, ktorým sa všetko začína a všetko končí. Znaky a slová, ktorým rozumel iba on.

Vedel, že znova prídu a budú sa pýtať. A aj keď otázka bude spoločná, ich pohnútky budú rôzne, tak ako sú rôzne ich duše. A on im, ako vždy, opäť odpovie otázkou, aby si každý našiel svoju odpoveď.

Dnes prišli a vytvorili dav, ktorý si privlastnil moc vyriecť ortieľ nad osudom jednej ženy. Možno zbabelosť, či iný úmysel, ale nikomu z nich nedovolili stať sa hlasom jej odsúdenia. Preto dali otázku jemu a čakali, že jeho odpoveď ospravedlní čin, ktorý si želali vykonať.

Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu, pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu : Túto ženu pristihli, keď cudzoložila, a zákon nám prikázal takéto ukameňovať; čo povieš ty? Ale to povedali, aby ho pokúšali a mohli obžalovať. On sa však zohol a prstom písal po zemi. Keď sa však neprestávali spytovať, vzpriamil sa a povedal im: Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom. A zase sa zohol a písal po zemi. Keď to počuli, odchádzali po jednom, počnúc od starších, takže zostal sám a žena, ktorá bola v prostriedku. Vzpriamil a povedal jej: Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Odpovedala: Nikto ! Nato jej povedal : Ani ja ťa neodcudzujem, choď a odteraz viac nehreš. (Ján, 8,1-11,upravené...)

Žena neodchádzala. Preciťovala vzácny okamih nečakanej slobody.

Dnes ju nemala zachrániť aká premena ...

Vedel, prečo zostala. Aj on ju spoznal, lebo pamäť už mali večnú. S týmito darom sa s ním vtedy pri prameni stihla podeliť.

A vedel aj, že za svoje rozhodnutie vedome zaplatila pádom nielen do hĺbok priestoru a času ... No len tak mohla niečo mocné a cenné v tomto svete uchovať a zachrániť.

„Choď...“ zopakoval po chvíli. Tentoraz to však bola ona, ktorá vycítila, ako ťažko sa mu to slovo vyslovovalo a preto neodchádzala.

“Teraz je rad na mne. Sama si vravela, že beztrestne sa dá brániť zlu iba škaredosťou alebo obetovaním. A ty si sa voči mne škaredosťou nebránila ...“

Stále mlčala. Podišiel k nej a koncami prstov sa jej nakrátko dotkol vlasov. Možno ich v tej chvíli rozfúkal rovnaký vietor, ako vtedy pri kríku plnom kvetov. No ani ten ho už nedonútil tentoraz sa dotknúť jej tváre. Ruku pomaly spustil nadol.

„Aj to si povedala, že posledná skúška bude najťažšia. Budeš prvá, ku ktorej sa vrátim.”

Až po týchto slovách prikývla, mlčky sa otočila a pobrala sa preč ...

Epilóg

 „ ... A vieš, že ten náš príbeh skoro upadol do zabudnutia ? Svet sa asi naozaj kazí, keď sa v ňom nedá spoľahnúť už ani na opitých mužov a klebetné ženy  ... ”

Pozn. Ďakujem všetkým, ktorí to dočítali. P.B.