Too old to rockenrol, too young to die
Too old to rockenrol, too young to die
Pri práci v teréne som si poranil nohu. Ani neviem ako sa to stalo, len som si zrazu jedného dňa uvedomil, že na ľavú nohu som čoraz častejšie našľapoval akosi opatrnejšie a nejasná bolesť sa z jej päty drzo šírila po celom chodidle. Samozrejme som príznaky a bolesť statočne nejaký ten týždeň, dva ignoroval, no keď som v raz podvečer ukončil venčenie psa poskakovaním na pravej nohe, bolo rozhodnuté.
Hneď ráno, za pomoci manželky a dáždnika použitého ako invalidná palica, som sa dotackal do čakárne obvodného lekára. Po dva a pol hodinovom čakaní mi bolo umožnené vstúpiť do ordinácie.
"Dobrý deň .... neviem či idem správne," pozdravil som sa neisto, lebo lekár sa mi zdal starší, ako bol uchovaný v mojej pamäti. Povedal som meno a priezvisko.
"Dvanásť rokov, sedem mesiacov a päť dní," pobavene oznámil, keď pozrel na obrazovku. "Takú dobu sme sa nevideli. Ste môj rekordér."
To vyjasnilo moju pochybnosť o veku lekára. "Pri takýchto intervaloch to nabudúce už nebude o diagnóze, ale o úmrtnom liste," zavtipkoval som.
"Ak prídete osobne, rád vám ho vypíšem na počkanie," zakontroval.
Zasmiali sme sa. Pobadal som na ňom nutkanie pokračovať v takejto konverzácii, no zrejme si uvedomil plnú čakáreň a prikročil k svojej práci. Domov som na moju úľavu odišiel iba s receptami a bez sadry.
Večer som volal matke, aby nečakala našu víkendovú návštevu. Krátku dobu zdvorilo vydržala počúvať moje zdravotné problémy, no tie sa rýchlo stali iba úvodom k x-tému vyrozprávaniu o jej problémoch s nohami. Ty si ešte mladý, ty sa nemáš čo sťažovať, ale čo mám vravieť ja - taký bol motivačný odkaz mnohominútového monológu.
Na druhý deň nám volala dcéra. Posťažoval som sa aj jej. "Pche ... Čo si čakal, v tvojom veku, že budeš stále fit ? Uvedom si koľko máš rokov, bude už iba horšie, tak čo sa máš čo sťažovať."
Následne aj ona v mnohominútovom monológu porovnala moju diagnózu s manželovou, ktorá bola obdobná a prejavila sa tiež nedávno. Všetko bolo rovnaké, až na ten záver. Jeho poľutovala.
A aby ani dcéra náš rozhovor neukončila bez motivačného odkazu, tak ma utešila : "Buď rád, že nie si kôň alebo krava. Pri takejto diagnóze ich vyraďujú z chovu". Pekné od nej, tak na toto sme jej financovali veterinu ... Ktovie či to povedala aj tomu svojmu.
Večer som sa nad tým zamyslel. Skrátka som vo veku, kedy som už pristarý na to, aby som bol zdravý a primladý na to, aby som bol chorý ... Ešteže nie som kôň.
Komentáře (1)
Komentujících (1)
Doporučit
TiskKomentáře
Připomnělo mi to můj sraz abiturientů, každý tam podobné historky, a já nepoučitelná v tanci rock'n'rollu s bývalým spolužákem na půl roku odstavila koleno, obvodní se mi tak trochu i smála, že co se divím, když od tanečních už to mám tedy hodně daleko :-)
14.01.2021 15:02:07 | Vivien