xxx

XXX

Niečo pre teba mám, oznámil mi. A čo také? Som veľmi zvedavá. Sedel na posteli a mával dajakou obálkou. Je v nej dôležitá správa pre teba. Čo to môže byť? Tak daj, hovorím mu. A nič. Daj mi to. Nedám. Budeš si musieť ísť pre to sama. Smial sa. Krásne sa smeje. Šibalské iskričky v očiach. Je neodolateľný. Obídem stolík a natiahnem ruku, aby mi podal obálku. A nedám. Schoval si ju za chrbát. Stále sa len smeje. Nemám sa ako dostať k nemu bližšie, len sa načiahnuť cez neho. Provokuješ? Spýtam sa. Neodpovedá, pozerá na mňa. Zvláštny pohľad. Čo to je? Radosť, smiech, ale aj zvedavosť? Čo chce? Asi trocha nechápem. Chcem tú vec v jeho ruke. Tak ty mi ju nedáš? Nedám. Poď si pre ňu. A teraz ja. Chceš sa hrať? Dobre. Trocha nebezpečné, ale ako chce. Stále sedí, naraz si ľahne na chrbát a čaká. Ruka zdvihnutá čo najďalej. No veď počkaj. Mám hravú náladu. Podídem k nemu , kľaknem si na posteľ, obkročmo na neho sadnem. Tuším prestal dýchať. So mnou nech sa nezahráva. Dala som mu pár sekúnd na spamätanie. Ale stále nedočiahnem na obálku. Čo teraz? Tak sa hrám ďalej. Nakloním sa nad neho, pozerám mu do očí. Rukou prechádzam po hrudi, bruchu, hladím ho. Prudko dýcha. Toto asi nečakal, vlastne ani ja. Začalo ma to baviť. Či aj jeho neviem, ale teraz ma to nezaujíma. Je to hra. Pokračujem po bruchu k pásu. Malíčkom prejdem pod pás nohavíc. Tuším už nedýcha vôbec. Usmievam sa. Posuniem, sa vyššie, pobozkám ho na čelo, na nos, bradu, ústa naschvál vynechám. Opäť prudko dýcha. Aj ja. Tuším to už nie je hra. Nevadí, má čo chcel. Alebo som to chcela ja? Znova ho začínam hladiť po tele. Moja ruka zablúdi na jeho stehná, dotýkam so ho skoro všade. Je krásny. Ako to môže vydržať? Teraz ho pobozkám na ústa. Je neskutočný. Nepohladí ma, nerobí nič. Neopätuje ani bozk. Len leží. Nie úplne kľudne, ale nič. Som ja ale hlúpa. On ma nechce. Asi na mne videl sklamanie, podal mi obálku a opäť sa smial. Tak teraz už fakt neviem, čo si mám myslieť. Nevyzeralo , že by sa mu to až tak nepáčilo. Práve naopak. Čo sa deje? No, zoberiem obálku, upravím sa a idem preč. V očiach mám smútok aj bolesť. Naozaj ma nechce. Dobre mi tak. Vonku som si uvedomila, že stále ešte držím v ruke tú nemožnú obálku. Prekliata vec. Už keď ju mám, otvorím ju. Bola tam jedna jediná veta. Uprostred bieleho papiera, jedna veta. Osudová.
MILUJE ŤA.

POHĽAD MUŽA

Veľmi jej chcem konečne povedať, že ju milujem. Ale ako? Napíšem. Vložím list do obálky a dám jej ho. Uvedomujem si, že to nie je jeden z mojich najlepších nápadov, ale… Konečne prišla. Sadnem si na posteľ a čakám. Tak ma napadlo, že jej to trochu sťažím. Niečo pre teba mám. Poď si pre to. Na tvári má prekvapený výraz, ale ide. Zahrávam sa s ňou. Nedám. Som veľmi zvedavý, čo urobí. Je veľmi pekná. Čierne tričko, hlboký výstrih. Páči sa mi. Ale čo to robí? Ide ku mne. Ľahnem si, nech to nemá také jednoduché. Pýta sa či sa chcem hrať. Ano , chcem. Som zvedaví, čo tým myslí. Obkročmo si na mňa sadla. No, nie že by som bol nespokojný, ale prekvapila ma svojou odvahou. Toto som veru nečakal. Začína to byť…och bože.. Čo to robí? Tuším som prestal dýchať. Hladí ma po tele. Nádhera. Túžim po tom už dávno. Bozkáva ma. A to ako vydržím? Snažím sa jej nedotknúť, aby som ju nevyľakal, predsa len sa mi táto hra veľmi páči. Veď som chlap. Jej ruky sú stále odvážnejšie. Prudko dýcham. Ale aj ona. Keď sa ma začne dotýkať na stehnách, idem zblázniť. Preboha prestaň. Nie, nie, neprestávaj. Chcem sa milovať. Nemôžem. Zrazu prestane a zoberie si obálku. Odíde preč. Jej pohľad bol…aký? Myslel som si, že sa jej to páčilo. Ale ona je smutná, nešťastná? Len na malý okamih som videl radosť. Čo sa stalo? Urobil som niečo zle? Neviem. Odišla. Zostanem ležať a snažím sa ukľudniť. Asi sa niečo pokazilo. Musím sa viacej snažiť.
Predsa ju ľúbim.