xxx

XXX

Ďalší pracovný deň za mnou. Nakúpim a idem domov. Po ceste rozmýšľam, aké by to bolo, keby prišla. Pozvať ju? Neviem. Určil som hranice. Bolo by divné, ak by som ju naraz pozval k sebe. Aký by som mal na to dôvod? Mne je jasný. Milujem ju. Ale ako to vysvetlím jej, keď sa správam ako by ani neexistovala? Som jedna veľká ignorácia. Nenapíšem , nezavolám, vôbec sa neozvem. Ako by som vysvetlil náhle pozvanie ku mne?
Odomknem dvere a robím si svoje. Som doma. A čo? Som sám. Nevadí mi samota. Len…Cink. Počujem, že mi niekto píše. Kašlem na to. Ale čo ak je to ona? Občas mi napíše ako prvá. Je to super, len čím ďalej menej. Už jej asi prekáža, že vždy musí napísať ako prvá. Nedivím sa. Neviem, či som schopný s tým niečo urobiť. Alebo čí chcem. Som asi hlupák. Čo teda chcem? Pozriem, kto píše. ONA. Tak predsa. Mám to prečítať? Alebo zase až o pár dní? Tak ako to mám vo zvyku? Som zvedavý. Veď odpoviem zase až o dva dni, tak je to jedno. Čítam. Potrebuje pomoc. Niečo sa jej stalo. Žiada o pomoc mňa. Fakt mňa. Čítam ďalej. Má niečo s kotníkom, či ju odveziem. Dostal som strach. Idem pre ňu. Sedí na lavičke. Pomohol som jej do auta. Asi ju to fakt bolelo. Nemôžem ju predsa nechať samu. Už viem, zoberiem ju k sebe, aj tak nechce ísť k lekárovi. Budem sa o ňu starať. A mám dôvod na pozvanie ku mne. Ale aj strach a starosť. Dajako sme sa dostali ku mne do bytu. Aby mala pohodlie, upravil som jej svoju posteľ. Podložil nohu a za chrbát dal vankúše. Tvárila sa všelijako, ale zdalo sa mi, že je rada u mňa. Dúfam. Povedal som jej, nech si odpočinie, že sa idem osprchovať. Bol som veľmi šťastný. Čo môžem pre ňu ešte urobiť? Alebo pre seba? To bola zlá myšlienka. Nemôžem predsa využiť jej nešťastie. Či môžem? Nie. Ale chcel by som. Vyjdem z kúpeľne, len v uteráku. Naschvál. Uvidíme, ako bude reagovať. Pohorším ju? Bude chcieť odísť? Pokazím všetko? Fakt neviem. No musím to skúsiť. Vojdem do spálne. Či sa mi to iba zdalo? Tuším zalapala po dychu. Usmial som sa. Pomrvila sa na posteli. Spýtam sa, čo sa stalo? Bolí ťa to? Trocha, hovorí, ale ty si…Čo som? Mokrý a …veď som ti hovoril, že sa idem sprchovať. A čo ešte som? Čo si chcela povedať? Provokujem ju. No…Krásny a dosť nebezpečný. Tak toto ma hrialo u srdca. Bol som pyšný , že sa jej páčim. A nebezpečný? Možno áno. Sadol som si k nej na kraj postele. Opäť sa mrvila, akoby chcela utiecť či čo. Kam chceš ísť? Ďalej od teba. Prečo? Som z teba rozrušená. Dobre vieš, že sa v tvojej prítomnosti neviem dosť dobre ovládať. Mohla by som urobiť niečo, čo by sa ti nemuselo páčiť. Záhadne som sa usmial. Fakt? Myslíš, že by sa mi to nepáčilo? Sám si to povedal. Určil si hranice. Len neviem, či ich teraz dokážem dodržať. O čom to hovorí? Aké hranice som určil? Do kelu s hranicami. Nič také si nepamätám. Naschvál. Ale ako tak na ňu pozerám, fakt je dosť rozrušená. Alebo? To vážne? Nemýlim sa? Výraz tváre, zrýchlený dych, úsmev…Veď ona je vzrušená! Do kelu áno! To som dokázal ja? Veď nič nerobím. Asi mám šťastie. Pohladím jej zranenú nohu. Posuniem sa vyššie k nej. Opriem sa rukou cez jej boky. Pozerám sa jej do očí. Čo robíš? Si nebezpečne blízko. Čo za nebezpečie to stále spomínaš? Veď som skoro nahý. Nemôžem ti ublížiť. Smejem sa. Opäť provokujem. Táto hra ma baví. Cítim sa super. No práve. Si skoro nahý. Prekáža ti to? Nie, len…Pozerám mu do očí. Má v nich iskričky, šibalstvo a …a…vášeň, radosť. Pohladím ho po tvári, prejdem dlaňou po ramenách, bruchu, zastavím sa na uteráku. Prudko dýcha. Ja tiež. Zatvoril oči. On si to užíva! Je taký krásny. Pobozkám ho.. Na líca, na oči, na ústa. Jemne priložím svoje pery na jeho. Jemnúčko akoby som mala strach, že sa rozplynie ako sen. Stále ho hladím po chrbte, prechádzam po krku. Môj bozk mi opätuje. Odvážim sa odmotať mu uterák z tela. Priblíži sa ešte viac. Ľahne si na mňa a svojou váhou ma pritlačí do vankúšov.
Ona je skutočne úžasná, odvážna. Krásne ma hladí po tele. Môžem toto vydržať? Pobozkala ma, nádherne, jemne. Ach. Uterák je už preč. Teda neviem, kto koho tu provokuje. Veľmi sa mi to páči. Myslieť už neviem. Chcem ju.