xxx

XXX

Dozvedela sa krutú pravdu. Strhla ju na zem ako prívalová vlna. Padla sťa podťatý strom. Mozog nechcel prijať strašnú správu. Postupne začínala chápať čo sa deje, prečo kľačí na zemi. Zlomená, ranená, asi už s nebijúcim srdcom. Stále ešte dýchala, takže srdce bije. Škoda. Nemuselo už. Obrovská bolesť vychádza z brucha, prechádza cez hrudník do srdca. To nie je bolesť. Je to smrť. Skutočná, bolestivá, vôbec nie milosrdná smrť. Kiež by bola. Zvalí sa na zem, kolená pritiahne k sebe a plače. Nie, kričí od bolesti. Potoky slz, smútok tak veľký, že zabíja. Bolesť tryská von a ona kričí a kričí. Nikto nepočúva. Nikto nepríde na pomoc. Je sama. Okolo len prázdnota. Prečo neumiera? Chce zomrieť. Hneď teraz. Jej vzlyky asi nie sú dostatočne silné, aby niekoho privolali. Koho? Nik nepomôže. Nedá sa. Vstane, za oknom už je tma. Čierna tma. Taká ako jej myšlienky. Len samé omyly, domnienky, klam a nedorozumenia. Načo to bolo dobré? Komu to prospelo? Asi jej. Aby sa zobudila. Bol to opäť len sen. Nočná mora. Strašná, zlá, krutá. Rozmýšľa, či by prišiel niekto na jej hrob položiť kvety. Keby tu a teraz zomrela. Chýbala by niekomu?