Posledná večera

Nakoniec prišiel. Prevesil kabát, ťažký od zmesi parfému, cigaretového dymu a fľakov od rúžu cez operadlo starožitnej stoličky a rovno si sadol k prestretému stolu. Už to nebol muž, ktorého milovala a aj jej definícia v jeho očiach sa zmenila. Štval ju ten jeho povýšenecký výraz, s úškrnom ľahostajnosti na perách, ktoré kedysi dokázali presvedčiť o láske a oddanosti. O tom, že je to všetko skutočné.
Bez slova si ukrojil kúsok mäsa, vložil ho do úst a zapil dúškom drahého červeného vína z pekne brúseného pohára so zlatým okrajom, nespúšťajúc z nej ten neznesiteľne pobavený pohľad, s akým sa každý večer vracal domov.
Pery sa jej ešte nezahojili a aj ten najmenší pokus o násilný úsmev by bolel, ako žiletka putujúca otvorenou ranou. Aj keď žiadna fyzická bolesť neprekoná tie ukrutné muky v útrobách roztraseného tela, v ktorom stále bilo srdce s ochotou milovať. Nie však muža, ktorý sa teraz na ňu díval s prekvapeným výrazom, padajúc na zem v smrteľnom kŕči a sťahujúci so sebou na zem snehovobiely obrus s červeným fľakom z rozliateho vína a zbytky jedla na sviatočnom porceláne - svadobnom dare od jeho matky. 
Zohla sa k jeho tvári, skrčenej v grimase hrôzy, posledný krát sa mu s úsmevom zadívala do vytreštených očí, pobozkala ho na čelo a pokojne odkráčala do spálne k rozčítanej knihe.
Všetko má svoj čas.