Jasmínové lístky

Sedela tam mĺkvo, tak odovzdane... Hľadela do šálky so zeleným čajom... cítil som jeho vôňu až k svojmu stolu. Dôverne poznám tú chuť.. nahorklú zamatovú chuť jasmínových lístkov... Chcel by som vedieť akú chuť cíti na jazyku ona...
Kútikom oka som ju pozoroval už takmer hodinu. Dýchala plytko, akoby sa bála zhlboka nadýchnuť... Pramienky čiernych vlasov neposlušne tancovali okolo jej smutnej tváre. Náhle mierne dvihla bradu a zahľadela sa mi priamo do očí. Už som nestihol ujsť.. Pocítil som teplo a chuť jasmínu... odraz seba a nekonečnosť vesmíru...

Nedarilo sa mi nijako zabudnúť na to uplakané popoludnie keď mi už od rána príšerne trešťalo v hlave. V práci som sa nedokázal na nič sústrediť a kolegove stupídne poznámky ma vytáčali takmer do nepríčetnosti. Nemal som ale silu a ani chuť brániť sa.. o zasadení spätného úderu ani nehovoriac. Pocítil som akú takú úľavu až keď som si sadol za volant. Dlaňami som si pretrel tvár a z hlboka sa nadýchol. Ak to takto pôjde ďalej ešte niekoľko dní, myslím, že z postele už ráno nevstanem. Pozeral som pred seba na kvapky stekajúce po prednom skle, ale nevnímal som nič. Ani dážď bubnujúci na strechu auta, ani ľudí ponáhľajúcich sa s dáždnikmi nad hlavami za svojím cieľom.. nič. Nechcel som ani pomyslieť na to, že pracovný deň sa ešte vôbec neskončil a doma ma čaká práca ďalšia, ktorá musí byť do zajtrajšieho rána hotová. Vydýchol som opäť.. Zasunul kľúčik do zapaľovania a naštartoval. Auto sa pohlo zvyčajným smerom. Do bytu mi cesta trvala zhruba 20 minút. Ako som sa blížil k čajovni, do ktorej som kedysi pravidelne chodieval, pocítil som náhlivý pocit zájsť na čaj. Moja myseľ nemala šancu toto nutkanie potlačiť a tak som zaparkoval a s ľahkým krokom, prekvapený vlastným konaním vošiel dnu. Miesto, na ktorom som sedával bolo ako vždy voľné a tak som sa usalašil na mäkkej smaragdovej sedačke schovanej v rohu za obrovským banánovníkom. Neveril som tomu kde som sa a hlavne akým spôsobom ocitol. Kedysi som sa riadil vnútorným vedením neustále a často som nedošiel na miesto určenia... skončil som na celkom iných miestach a robil úplne iné veci aké mala naplánované moja myseľ. Ach ako som sa zmenil... a ani som nepostrehol ako veľmi. Až teraz som si plne uvedomil ako sa z môjho života vytratila radosť... uvolnenosť... sloboda. Láska. Priložil som k ústam šálku zeleného čaju a pocítil tú dávno zabudnutú vôňu a chuť. V tom som ju uvidel... Moje pochybnosti boli razom preč a všetko som pochopil. Ten plačlivý deň musel otupiť moje zmysly aby som opäť začul šepot svojho srdca... volanie svojej duše...