Čisté hlavy: Kapitola 1 - Večer plný poézie

Ďalší! Zakričal som do radu neumytých ľudí v rôznom stave drogového opojenia. Vlastne nešlo o drogy, ale kontroverznú funkciu diskov, malých krúžkov pripomínajúcich väčšiu mentos-ku, ktoré, okrem anitčiperov, nosil každý z nás. Sú to dátové disky, ktoré ako výpočetnú jednotku používajú naše mozgy. Šikovná vec, vymysleli to pred desiatimi rokmi, a dnes už ho má skoro každý. Keď si disk necháte bežať na 20%, tak ani nepoznáte, že ho máte, teda ak pijete 5 káv denne tak, ako ja a firma Biotex vám za tých 20% rada zaplatí. Na začiatku to bolo super, prakticky ma to živilo. Keď začal byť disk populárny, nastúpila inflácia. Dnes už musíte mať disk aj prácu, aby ste sa uživili. Teda ak nie ste krypto šľachtic, alebo “čistá hlava”. Tých mi tu práve stojí fronta. Pri plnom výpočetnom zaťažení vám totiž disk v mozgu stimuluje rôzne receptory a to vás pošle na výlet porovnateľný s najlepším heroínom v meste. Práve preto tu máme toľko závislákov. Oficiálne údaje ale už 5 rokov tvrdia, že počet držia pod 10%, mne sa však práca za posledných 5 rokov zdvojnásobila, tak ti neviem. Mojou prácou je extrahovať disky a rozdať za to “čistým hlavám” proviant, teda jedlo, e-cigarety, vodu, mydlo a hajzlák. Kurva, tiež by mohli to mydlo občas použiť a tiež by mohol biotex vymyslieť bezdrôtové extrahovanie. Každý deň sa tu musím jebkať s káblami ako kokot. Pripojiť, načítať a bezpečne odpojiť. Mám na to ale svoju fintu, bežne trvá bezpečne odpojenie aj 5 minút. Ja čisté hlavy odpájam natvrdo. Je to ako vybrať flashku bez bezpečného odobratia, 1-krát z 1000 sa môže znížiť ich kapacita, ľudovo povedané z nich robíte trochu retardov. Koho by ale zaujímalo, že smažke uvaríte kúsok mozgu. Nikoho! Stejne, Biotex si na ich hlavách majní kryptomenu a dáva im za to len nažrať, takže ja tu nie som ten nemorálny. Správne, všetko toto je len kvôli kryptomene. Po tom, čo za posledných 30 rokov kvôli bitcoinu trikrát padol celý trh, bolo osobne užívanie všetkých tokenov v roku 2040 nadobro zakázané. Vznikla iba jediná kryptomena biocoin. Ta sa používa pre transakcie firiem a má prísne pravidlá aby sa zabránilo špekuláciám. V praxi sa ale tak objemné šifrovanie ukázalo príliš náročné na elektrickú sieť už dosť zaťaženú politikou elektro áut a obnoviteľných zdrojov a tak niekto prišiel s diskami. Transakcia síce trvá týždeň ale stojí zlomok toho, čo expresná transakcia. Preto prišli deliace algoritmy, mobilne servery a naše hlavy. V skratke to funguje tak, že sa centralizovane rozdelí kryptovacia úloha na podúlohy a tie rozvezú medzi ľudí. Raz za týždeň sa výsledky zozbierajú, servery to poskladajú a hodia na sieť. Aspoň tak nejak nás to školili. Ja nie som kóder, tak sa v tom nevyznám. Každopádne je to pomalé ale lacné a čisté hlavy cenu ešte znižujú. Dôležité je, že mne platia slušne. Keď som si zvykol na ten smrad a občasného agresívneho feťáka, vlastne to nie je až tak zlá práca. Na to, že som sem nastúpil hneď po strednej sa mám dobre. Minimálne lepšie ako polovica ľudí v Európe a rozhodne lepšie ako moji bývalí spolužiaci v OVB. Áno, tá firma stále existuje. Tentokrát na modeli: z tvojho disku mi dáš polku prachov, a ja ti dovolím verbovať ďalších, z ktorých polovice mi dáš polovicu a tak ďalej. Netreba spomínať že mnoho takých “maklérov” nakoniec živia rodičia.
Uf, to bude dnes šichta, do štvrtej musím stihnúť ešte celé dva bloky. Dúfam, že sa s tými smradľavými sockami zas nebudem musieť pobiť. Rád by som dnes pre zmenu v Dekadentnom Medveďovi nesmrdel ako verejné hajzle. I keď tam sa to v tom sladkom mentolovom pachu všetko stratí. Ak náhodou nie si z Ilavy, tak Medveď je klubovňa “komunity”, tak si hovorí zmeska punkáčov, umelcov, BDSM nadšencov, larpákov, postapolarpákov a iných podivínov. Je to súkromný klub, takže Európska vyhláška o zákaze fajčenia v podnikoch tam neplatí. Dnes ale všetci hulia e-cigarety, takže to tam smrdí ako v balíčku hašleriek a áno Europa zakázala v podnikoch aj tie. Inak je to dobrý pajzel, najlepší v meste. Vlastní ho Peter, popiči bavič a finančný tragéd. Keď sa komunita už druhý krát skladala na jeho exekúcie, nanútili sme mu ako prevádzkarku Markétu. Markéta je… no vlastne je to slušná piča, ale každý sa jej bojí a vie to s peniazmi. Len to na ňu neskúšajte najebaný so slovami ako: “Ešte jeden, veď zaplatím zajtra”. Minule za to po mne hodila lyžičku na ľad. Na šťastie Peter je väčšinu času tiež na mol a z neho sa drinky ťahajú ľahšie, plus sa môžete škodoradostne smiať, keď potom Markéta pičuje jemu a nie vám.
Ešte jeden blok a mám padla. Tento je ale horší, vždy tu niekomu jebne v hlave. Okolo skrachovaného pivovaru sa vždy zliezala agresívna spodina. A ani tentokrát to nie je inak. Jeden vyžratý kokot mi hneď na pozdrav skúsil prijebať. Vykryl som ho a vytlačil od dodávky. Pri jeho druhom útoku som už v rukách držal “Tornádo”, žltú plechovku s koreňovým sprejom, ktorú nosím na opasku a zmrda som poriadne pokropil, aspoň bude mať konečne dôvod sa osprchovať. Každopádne dnes ho jebem, posprejovaných nerobím, páli to ako čert. Nedostane teda ani žrádlo, i keď vyžratý je dosť. Zrejme nebude fetka dlho. Jebol som po ňom aspoň mydlo, samozrejme do hlavy. Posunul som dodávku, aby som zbytok práce mohol dokončiť bez kapsaicínového dusenia a pustil sa do toho.
Slzák je v Ilave povinná výbava, fetiek tu býva dosť, preto máme sebaobranu už od základnej školy. Nie je to až taký masaker, žeby sa tu ľudia bili denne. Každý v Ilave ale nadšene rozpráva o tom, ako pozná niekoho, kto Tornádo použil, alebo ho použil on sám. Väčšina z nich ale preháňa, alebo si úplne vymýšľa. To moja priemerná spotreba je bez preháňania 3 plechovky týždenne, viac minú už iba policajti.
No a na dnes hotovo, ale kurevsky smrdím, musím sa staviť doma, dať si sprchu a prezliecť sa. Našťastie bývam len pár 100 metrov od Medveďa. Vydrhol som zo seba všetku feťácku špinu a vzal si čisté oblečenie, tričko s nápisom Zóna A a pevne čierne kapsáče ozdobené ťažkou reťazou. Už len postrapatiť číro, obuť steely a hor sa na pivo. Dnes nedostojím svojej prezývke smraďoch. Cestou do baru som stihol akurát vypiť plechovku energeťáku. V Medveďovi bolo ako vždy plno, vydýchane a teplo. Vetráky síce o sebe dávajú vedieť hlukom motorčekov, ale toto stíhať nemohli. Objednal som si jedny “chcanky”, čapovali tu totiž Pisswasser, pivo pomenované podľa GTA V, na šestku ešte stále márne čakáme. Pivo našťastie chutilo oveľa lepšie ako sa volalo. Marékta buchla na bar pohár a terminál, zaplatil som a zamieril k stolu, kde už sedela Mary a Tomáš. Mary je doktorandka na medine, štíhla bruneta s veľkými hnedými očami, ktorá sa vyžíva v tantre. Nemôžem povedať, že ma nepriťahuje, ale je nedobytná ako pevnosť. Tomáš je obyčajný kóder, ničím zaujímavý, ale tak nejak patrí do party. Zaujímavé je na ňom asi len to, že maká na tej funkcionalite diskov, ktorá vás stripuje. Kedysi som na disku tiež občas odišiel, keď sme sa ale raz pri pive bavili o jeho práci, na otázku či je to bezpečné odpovedal: “Mrdať, má to nízku prioritu”. Odvtedy sa už radšej držím iba chlastu. Dnes sme ale prišli podporiť Mary na výročnom už piatom recitačnom večeri básnikov. I keď no, oni si tak hovoria a my ostatní to nejak pretrpíme. Dnes Mary prezentuje “Ódu na mrdku čo jej stekala po stehne”. Nekecám, fakt sa to tak volá a text je ešte horši. S Tomášom sme si ho museli vypočuť už včera a ešte sa tváriť, že sa nám to páči. V tých ostatných dielach sa to našťastie stratí. Po prvých dvoch básňach som kývol na Markétu a objednal si dva absinty. Tento zážitok vyžadoval anestéziu. Ke´d ich doniesla, Tomáš sa potešil, vydržalo mu to iba dovtedy, kým som do seba nekopol oba. Kukal na mňa urazene, tak som objednal ďalšie 4. Urazenie sa rýchlo zmenilo v zdesenie. Mary recitovala hrdo a oduševnene. Keď skončila, s Tomášom sme vstali a vášnivo tlieskali. Kupodivu sa k nám pripojil celý bar. Toto mám na tomto mieste rád. Je úplne jedno s akou pičovinou prídeš, ak to dostatočne precítiš komunita ťa vždy ocení. Markéta sa počas recitácie k nám prebehla ešte dvakrát. Po šiestich absintoch a troch chcankách som bol dosť opitý na to, aby som pri výzve moderátorky na spontánnu báseň vstal a spustil: “Ó fretná chrochtobuznosti!...”. Sústredene som recitoval, ako mi to len môj opitý jazyk dovolil a keď som zvolal: “Neboť roztr-r-r-hám tě na fidločičky svým frko-foko-frrr piče, tak bacha na to!”, zdvorilo som sa uklonil a odtackal sa späť na miesto. V miestnosti zavládlo trápne ticho a Mary na mňa vrhla vyčítavý pohľad. Bol som dosť opitý na to, aby mi nevadilo, že sa správam ako úplný kokot a Mary s Tomášom už predsa mali dosť času si zvyknúť. Viac ma trápil môj žalúdok plný absintu, zabudol som mu dopriať večeru a on mi to teraz pripomínal, lenže Medveď nevarí. “Ideme na hambáč!”, zahlásil som. Tomáša ten nápad nadchol a Mary ovládol opatrovateľský pud a samých nás radšej nepustila. Vytackali sme sa z baru, teda aspoň ja a Tomáš, Mery šla chôdza podstatne lepšie, a vošli sme do teplého letného večera. Na námestí sa tisli fetky, opité skupinky ľudí a medzi nimi pobehovali aktivisti z hnutia antičiperov, menšej skupiny odporcov diskov, ktorú dotoval Greenpeace. Na to celé dohliadalo niekoľko policajtov, tupé mlátičky zvyknuté rozdávať príkazy a rany. Presne taká polícia, akú si Ilava zaslúži. Aktivisti sa ako každý večer snažili opilcom vnútiť svoju petíciu a vyzbierať ďalšie podpisy. Bojovali proti tomu, že Biotex okrem majnenia Biocoinu cez disky vyťahovali z ľudí aj osobné informácie. To síce bolo na piču, ale zas také dráma to nebolo. Rozhodne nie také, aby ste sa kvôli tomu vzdali príjmu, ktorý vám disk prinášal. V skutočnosti z vašeho mobilu vydolovali viac osobných informácii ako z hlavy. Disk totiž nevie čítať myšlienky, pozná len, či nemáte nádor, či ste konzumovali alkohol alebo drogy a či nie ste psychopat. To posledne dokážu zistiť z vašich reakcií a miery hormónov v hlave. Ja sa v tom vlastne veľmi nevyznám, ale vedia rozoznať násilníkov, sadistov a týchto ľudí skôr, ako niečo vyvedú a preventívne ich stiahnuť z ulice. My ostatní sme relatívne v pohode. Ako nechcem Biotex obhajovať, je to od nich pičné, lebo im to nikto nedovolil, ale aj keby mi podali papier o tom, že mi vyvraždia rodinu nezaujíma ma to, ak je na tom logo Greenpeace. Vzal som si tú petíciu do ruky a snažil sa na ňu zaostriť, musel som zavrieť jedno oko aby som nevidel dvojmo. Predná strana bola už plná podpisov a zadná asi do polky. Aktivistka mi trpezlivo podávala pero, ja som ale papier skrčil a labužnícky zožral. Chvíľu trvalo, kým sa grinpísačka prebrala zo šoku. Keď na mňa prestala tupo civieť, začala mi nadávať do fašistov. Tento pokrik sa po malom námestí šíril ako ozvena a za chvíľu okolo mňa stálo 15 ľudí a prekrikovali sa v nadávkach. Ich som sa nebál, síce sa napičujú, ale ich greenpeace presvedčenie im nedovolí mi prijebať. Nechcel som na seba upozorniť fízlov a tak som len mávol rukou a odtackal sa od nich ďalej k stánku s burgermi. Mary a Tomáš kráčali o kus ďalej a tvárili sa, že ma nepoznajú. Hold, keď sa najebem som trochu kokot, ale nebyť Mary a jej “Ódy na vlhkú piču”, či jak sa to volalo, skončil by som pri svojich štyroch chcankách a nebol by som takto na šrot.
Fronta na burger bola krátka, predsa len o 21:30 nechodí ani po Ilave veľa ožralov zháňať lacné žrádlo. Špička začína aj tak za hodinu. Zavalitá dôchodkyňa v okienku mi skúsene a rýchlo pripravila Ilavský hamburger, teda žemľu s tenkým plátkom výrobného salámu, trochou rajčín, hromadou kapusty, lebo je lacná a miestnym gastronomickým zázrakom, hrsťou hranoliek priamo v žemli, aby ste v ústach mali aspoň presolenú mastnú chuť. Skrátka všetko, čo vaše telo potrebuje. S Tomášom sme sa na lavičke začali napchávať touto dobrotou. Ilavský hamburger sa nedal jesť, dal sa iba žrať, pretože bolo jedno ako ste opatrný, vždy ste mali celý ksicht zajebaný od kečupu a majonézy, ktorými nikdy nepatrili. Keď sme sa napchali Mary z našich ksichtov s materinskou starostlivosťou zotrela surrealistickú variáciu poľskej vlajky a urobila z nás opäť ľudí. Tu holku ste proste museli milovať. Tiež som sa o to niekoľkokrát pokúsil, tak ako aj dnes. Potom, ako dokončila moju očistu, som ju romanticky chytil za zadok a pokúsil sa pobozkať. Odpoveďou mi bola facka, v ktorých Mary vynikala už od základnej školy. Vždy mierne zovrela dlaň a trafila svoju obeť presne do ucha, takže jej v ňom pískalo ešte niekoľko dní. Starostlivý výraz jej tváre sa zmenil na ten, ktorý nahodí domina tesne pred tým, než svojho subíka pošle pod stôl. Chmatla ma za ruku a prísnym hlasom na mňa vyštekla:
“Dnes už máš dosť!”
Mlčal som a ona ma ťahala smerom k môjmu vchodu. S Tomášom ma zanechali pri zvončekoch a odišli. Tak dnes som to pojebal na celej čiare.