Architekt

I.

Frakcie, fragmentácie a feérie

Extrahujem sa.

Som radiálny statický monolit. Existenciálne terasovitá entita s nekonvenčnou textúrou, presiaknutou infiltrovanými jadrami protoschématickej atomizovane exponenciálnej kvadratúry neidentifikovaného objektu.

Matamorfujem sa do subjektu. Katarzného až do maxima. Meditujem o transkripciách muzikálnych schém a hodnoty sú absolútne. Rozdiely terminujem parametrom.

Súd, či postulát, že moje ložiská sú sonické, je nonsens. Príliš schematické, minimálne ad absurdum. Abstrakcia je zdroj, interakcia a mechanizmus, kde čas je impulzný a priestor konštanta.

Ideu, že som nestabilný, musím vypreparovať z hlavy. Antischizoidné tendencie sú avantgardné prototypy. Je primárny čas vyzdvihnúť teizmus v monumentálnom chaose. Okoloidúce dogmy sú ťažiskom tejto dezilúzie. Aj v mrakodrapoch sú monzúny a brilantne exponované hieroglyfy existencie. Monotónne vibrujú v hektogalaktickom bizarne projektovanom fázovom projektile.

Levitujem nad pseudokraciou humanoidov. V labyrinte ich relikvii je obeť centrum reinkarnácie. Hypotéza čelí hypotéze. Udalosť je halucinácia.

Definujem nadnormatívne nanosekundy kmitočtom psychosomatickej bolesti apendixu. Rok je člen, menovateľ a derivát. Vnútri jeho charizmy plním štatistické komploty. Kozmos je iluzotvorný.

A teraz torzo: „Je absolútne vylúčené, aby sa aproximálna konjunkcia dvoch orbitrov v blízkosti kvazistelárne anorganickej entity chápala ako koncept ich nehomogénnych ťažísk, bez ohľadu na kumulatívne hyperbolickú polaritu ich pulzných terestriálnych jadier.“

 

II.

Symptómy udalostí

Horizonty sú spomalením apatie. Roznášam neurovizuálne body momentu laktózy. Frustrácia je exitus indivídua.

V paláci kulminuje rekonštrukcia. Mohutné fresky exportujú tiene. Pod nimi sú fragmenty epochy. Len vo foyeri adolescenti experimentujú s barbecue. Mali myriady ideí, ale paralela osudu v kombinácii s nevyhnutnosťou existencie polarizovala artificiálne zložky expandujúcich žliaz.

 

Žijem v hibernácii.

Preludy sú terminovane izolované. Obsesívne pulzné nálady terorizujú penetrované schizmy. Aj deštrukcia je univerzálna, hoci primárne i sekundárne pateticky konštruuje nestabilné plochy motoriky.

V kinetickom prúde som netoxický. Pripomínam konštantu. Excelujem v galérii ako interný princíp a sinusoida. Mozgový lalok je sýtený kategorickým imperatívom.

 

Konštitučná monarchia vo mne vyvoláva paniku. V strese prehĺtam lymfatickú uzlinu a Európu Jupitera. Čas je mínusový. Asfalt a homo erectus splývajú do recesie. Knieža si ateizmom excituje nevinu. Prorok je dehonestovaný, keď identifikuje seba a mor.

Je čas na ilúziu. Poďme do nekonečna elektrifikovanou drožkou. Rozdiely sú progresívne a nevoláme ich „kataklizmy“. V zrode bude absencia sentimentu.

 

Som vrstvený atlasmi, čo pochádzajú z kolapsujúceho teritória. Budem éterickejší, než anticyklóna prérie, lebo neabsorbujem iba rakytníkové extrakty, ale hlavne flóru subtropických mokradí.

V beletrii som našiel atrament v koži. Litery sú nesystematické beštie súvetia. Monotematická generácia ich klasifikuje ako sféry. Blčia horizonty v agresii a neriadia proces. Okolo nich sú záblesky inteligencie intuitívne, ale nie principiálne. Som zmätený teatrálnym zločinom: v infarkte dekády pečatím dom a transportujem sa do labyrintu.

 

Vidím represívne perzekvované etnikum v meandroch doby. Monitorujem ho empirickou optikou.

Dnešok je fatamorgána apokalypsy a neakceptovateľná denzita viny. Hriechy sú bezprecedentné, udalosti depresívne, duše dekadentné.

V antropologickom systéme som doma. Všetky tézy demonštrujem v autohypnotickej kontinuite. Experimentálne. Absolútne. Hypotetické. Ako syntéza deja a abstrakcie.

 

III. Modifikácie turbulentnej choreografie

Retrográdne sily spôsobili príliv archeopteryxov a priorov. Je v tom relativita. Aj exkluzívne ponuky prichádzajú radiálne. Práve preto status quo spoločnosti je bezvýznamný.

Poďme skondenzovať liberálnosť práva. Je dekadentné voči nášmu egu. Taláre sú snobi budúcich monarchií. Pulzujú v provizóriu. Neštandardne atakujúce prezumpciu neviny. Katastrofa!

Anektoval som teritórium azylu. Zdalo sa plastické, ale xenofóbne. Etnikum malo plno práce s rasizmom. Ich obete boli adolescenti a seniori. Zákon bol zdiskreditovaný, vdovy v agónii, žaláre neadekvátne melancholické.

 

Symbolizmus ma vniesol do katakomb trúchlohry. Bol som enigmatický v horúčke skepsy. Pečatil som premisy rukoväťou amnézie. V hyperpriestore som našiel známky revolty a dezilúzie. Proklamácia pacifizmu nestála za nič. Kontroverzia…

Ovládam rezistenciu voči konverzii mysle. Od toxických myšlienok sa dištancujem avantgardou s esenciou minimalizmu. Koordinujem sa. Trénujem. Transcendentálne vnímam psychedelikov a entuziastov Hegela, Kanta a Schopenhauera.

Apelujem na všetkých márnotratných synov, aby sa nespreneverili podstate existencie. Môže to byť fatamorgána alebo symbol. Učím sa ich identifikovať.

Je nemožné splynúť s procesom poznania. Ambientné nálady sa lámu o steny mamony a koexistujú len vďaka patetickým merchantom. Dysfunkcia rozumu je nezvratná. Hoci sa nám javy zdajú transparentné, časť reality je fikcia. Omyly sú súčasťou ega, nelogika je bizarná, postrehy patologické.

Uzavretý v makro-modeli surrealizmu dehydrujem častice smiechu. V animálnom spektre som doma. Ako archeológ-aviatik pri konkurze ambicióznej supernovy, pár parsecov za horizontom udalostí. De facto kúsok za mnou…

 

Som artificializovaný monochromatickou víziou. Na jej dne kríva obelisk s diadémom na čele. Jeho línie prezrádzajú mystérium. Rozlišujem nové od archaického vlnami neutíchajúcich seizmografov. Šarádu rozihrávam heroicky, mimikry sú nadštandardné. Vo vrecku triem obsidián jazykom éterického Kyklopa, zhromaždeného v bazilike najneortodoxnejšieho preceptora.

Z každej perspektívy ťažím memento. Aj fatálne hry sú invenčné. Preto ma nelákajú astrálne jazdy, ale šachové partie infantiek. Zdá sa, že všetko zlyháva proporčne: stromy, andezity, nymfy a asketické hurikány. Idem do pustovne glorifikovaného kontemplovať vybrúsené šifry. Inaugurovaný pre samotu exaktného polemika. Osud de jure...

 

Architektúra dneška je paralyzovaný monolit, v ktorom som objektom a symbiózou, čiastočne modifikovaný patetickou anatómiou. Som kolekcia atómov.

Som antitéza.

Som delta ústiaca do letargie.

Som vertikálny poet.

Som zlúčenina biotopov.

Som fóbiou nasýtený cirrus minor.

Som galejník.

Som introvertný.

Som impulzívny.

Som konštruktívny.

Architekt.

 

Exitujem.

Kódujem.

Nekontaktujem sa snom.